Čo je Aspergerov syndróm? Ako sa prejavuje, ako ho zvládať? Diagnostika

Je ťažké ich pochopiť,
oni zase ťažko chápu nás... 
Nepochopení čúdáci,
pacienti s Aspergerom.

Je to neurovývojová porucha mozgu, ktorá sa na rozdiel od autizmu neprejavuje poruchou reči v pravom zmysle slova, či narušenou inteligenciou.
Stále však nie je celkom jasný rozsah prekrytia Aspergera s vysoko funkčným autizmom.

V minulosti sa prejavy Aspergerovej choroby radili medzi duševné poruchy.
V roku 2013 bol tento syndróm odstránený z Diagnostického a štatistického manuálu duševných porúch (DSM5).
Od roku 2019 je Asperger zaradený v rámci Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH10) medzi poruchy autistického spektra.
Tvorí samostatnú kategóriu vzhľadom na určité odlišnosti od iných autistických porúch.

Prejavuje sa základnou triádou symptómov na úrovni sociálnej interakcie, komunikácie a správania a predstavivosti.

Napriek tomu sa vyznačuje normálnym inteligenčným kvocientom, v niektorých prípadoch až nadpriemerne vysokým.

Aspergerov syndróm a jeho 3 základné črty výrazne ovplyvňujú:

• spôsob komunikácie pacienta s okolím 
• znemožňujú mu nadväzovať vzťahy s ostatnými
• dochádza až k neschopnosti nadväzovať kontakt s inými ľuďmi
• nerozumie významu slušnosti, zväčša sa chová inak ako kážu spoločenské normy
• jednotlivec je často krát vyčlenený z kolektívu
• uchyľuje sa k izolácii a k introvertnému spôsobu správania sa
• je považovaný za čudáka

Aspergerov syndróm sa vyskytuje mnoho častejšie u mužov ako u žien, v pomere 3:1. Vedci sa však domnievajú, že u dievčat môže byť lepšie skryté.

Prečítajte si tiež články v magazíne:
Čo je to Aspergerov syndróm? Život s Aspergerom: Má ho i vaše dieťa?
Poruchy autistického spektra v kocke: Poznáte príznaky?

Je ale isté, že za anomálie pravej mozgovej hemisféry môže genetika, akurát nie je celkom jasné, ktoré gény a genómové mutácie sú zodpovedné za vznik syndrómu.
Dôkazom je aj výskyt ochorenia v rodine.

Zaujímavé:
U ľudí s Aspergerom je prítomná zvýšená hladina serotonínu, ktorý prenáša signály v mozgu, tlmí bolesť a ovplyvňuje emócie, pamäť a spánok.
Tiež títo ľudia majú narušenú funkciu tvorby endogénnych opioidov, tzv. hormónov šťastia.

Normálna, až nadpriemerná inteligencia u týchto jedincov často maskuje ostatné symptómy, resp. nikoho by nenapadlo že tak múdry človek je chorý.

Poruchy sociálnej interakcie

Pacienti s Aspergerovým syndrómom sa len ťažko začleňujú do kolektívu.
Nemajú okolo seba veľa ľudí, pretože im nerozumejú, a zároveň ľudia nerozumejú im.

Je pre nich typická izolovanosť od okolia, ktorá nie je zámerná.
Veľa z týchto pacientov sa chce začleniť do kolektívu, no v spoločnosti sa necíti dobre, majú nepríjemné pocity, cítia sa iný a nepochopený.
Osamelosť u nich vyvoláva smútok, bezmocnosť a progresiu izolácie.

Nechápu tiež chovaniu svojho okolia, ich gestikulácii a reči tela.
Vyhýbajú sa očnému kontaktu, a taktiež nerozumejú pohľadom ostatných osôb, ktoré sú pre nich nečitateľné.

Stav môže vyústiť až do úplnej straty kontaktov, a dokonca vedie k fóbiám.

Najčastejšie fóbie u pacientov s Aspergerovým syndrómom:

• antropofóbia (strach z ľudí),
• agarofóbia (strach z otvoreného priestranstva),
• autofóbia (zo samoty),
• baktriofóbia (strach z baktérií),
• catagelofóbia (strach z posmeškov druhých ľudí),
• cherofóbia (strach zo zábavy),
• chiraptofóbia (strach z dotykov),
• decidofóbia (strach z rozhodovania sa),
• didaskaleinofóbia (strach z chodenia do školy),
• enosiofóbia (strach z kritiky),
• klaustrofóbia (strach z uzatvorených priestorov),
• ochlofóbia (zo zaľudnených priestorov)

Poruchy reči a komunikácie

Paradoxom je, že pacienti nemajú ťažkosti s rečou, no napriek tomu majú problém s komunikáciou ako takou.
Problém nespočíva v reči samotnej, ale v spoločenských aspektoch komunikácie, ktorá úzko súvisí so sociálnou interakciou.

Reč sa u pacientov vyvíja v primeranom veku, majú dobrú slovnú zásobu, rozprávajú plynulo, a preto sa na tento syndróm málokedy príde v detskom veku.
Samotná reč je monotónna, pri komunikácii s inými uhýbajú pohľadom.

Väčší problém je komunikácia, nie sú ale schopný začať, viesť a udržať rozhovor s iným človekom, pretože obsah komunikácie sa im zdá nezaujímavý.
Naopak dokážu viesť zložitý a detailný rozhovor, pre bežného človeka nepochopiteľný, a to na odbornú tému, ktorá ich zaujíma.

Rozhovor na ich obľúbenú tému je vlastne monológom, pretože ich nezaujíma spätná väzba poslucháča, jeho nezáujem, ani neschopnosť vstúpiť do rozhovoru.
Ak sa druhej strane aj podarí zapojiť, nenechajú ho dopovedať, skáču mu do reči a zase si vedú monológ.

Ich inteligenčný kvocient (IQ) je na dobrej, až vysokej úrovni, avšak neschopnosť komunikovať s okolím na bežné témy ich činí odlišnými.
Okolitý svet ich nevníma ako vysoko inteligentných, ale opak je pravdou.

Ďalším problémom spojeným s komunikáciou je vyjadrovanie a prejavovanie citov voči inej osobe.
Málokedy pozorujeme iniciatívu vo vyznaní citov inej osobe, bozku, pohladení, disponujú navonok citovým chladom.

Problém majú aj v chápaní symbolických alebo dvojzmyselných výrazov (metafory, vtipy, sarkazmus, čierny humor).  Berú ich doslovne a neraz sú preto zmätený.

Poruchy abstraktného vnímania - predstavivosti

Vnímanie abstraktných vecí je na nízkej úrovni. Vyznačujú sa chudobnou predstavivosťou.

Nedostatok predstavivosti je chápaný ako neschopnosť nachádzať alternatívne riešenia nejakého problému.

Nie sú schopný pochopiť kontext ako zdravý ľudia, sú viac zameraný na detaily.

Pre stromy nevidia les...
Pre kvety nevidia lúku...
Pre hviezdy nevidia oblohu...

U malého dieťaťa je toto ochorenie takmer nemožné zistiť, resp. vyžaduje to veľa času a neustále sledovanie jeho činností, čo je niekedy prakticky nemožné.
Dieťa sa vyvíja a učí normálne, rečové schopnosti nastupujú v primeranom veku dieťaťa.

Prvé odlišnosti si zväčša všimne rodič, alebo učiteľka v materskej škole.
Najčastejšie je to problém so zaradením sa do kolektívu, izolovanosť, osamelosť.
Tieto symptómy sa však dajú vysvetliť rôzne, nie vždy znamenajú ochorenie.

Keďže vedomostne pacienti nezaostávajú, nemusia mať počas štúdia väčšie problémy.
Preto ak sa Aspergerov syndróm nezistil u predškoláka, vekom to môže byť čoraz ťažšie.

Anamnestické údaje

Najdôležitejším diagnostickým prvkom je anamnéza.
Ide o cielené zisťovanie odlišností na úrovní sociálnej interakcie, komunikácie a predstavivosti.

Poruchy zistené v oblastiach tejto triády znamenajú u pacienta vysokú pravdepodobnosť, že trpí Aspergerovým syndrómom.

Čo sa týka detských pacientov, anamnestické údaje poskytuje lekárovi, alebo psychológovi zväčša rodič.

Na stanovenie konečnej diagnózy je nutné, aby uvedené prejavy trvali niekoľko rokov, a neboli len výsledkom aktuálneho prežívania pacienta, či nejakej postraumatickej reakcie.

Neznamená to, že odborník bude teraz pacienta pozorovať dlhé roky, ale znamená to, že berie do úvahy informácie poskytnuté rodinným príslušníkom, alebo inou blízkou osobou spätne.

V rámci diferenciálnej diagnostiky prichádza do úvahy viacero psychických porúch, ktoré môže vylúčiť len odborník z odboru psychiatrie, resp. pedopsychiatrie.

Diferenciálna diagnostika v detstve

U detského pacienta je najväčším problémom pre odborníkov oddiferencovanie Aspergerovho syndrómu od schizoidnej poruchy, pričom hranice medzi týmito dvoma poruchami sú nejasné.

Tieto dve poruchy majú totiž isté spoločné črty a do určitej miery sa symptomatológia prekrýva, pričom schizoidná porucha nemá jasne vymedzené diagnostické kritériá.

Pri oboch sa vyskytuje zvýšená citlivosť, sociálna izolovanosť, nedostatok empatie, bizarné myslenie, zvláštne záujmy, obľuba rutinnej činnosti, excentrické správanie, paranoidné myšlienky, až epizódy s halucináciami a bludmi.

Zaujímavé:
Odborníci sa domnievajú, že existuje vzťah medzi Aspergerovým syndrómom a schizotypnou poruchou u detského pacienta.
Sú aj taký, ktorí sú presvedčení, že sa jedná o jednu a tú istú poruchu.

Diferenciálna diagnostika v dospelosti

Taktiež u dospelých jedincov sa vyskytujú problém s určením správnej diagnózy.
Ak sú niektoré symptómy v popredí, môže byť pacient nesprávne diagnostikovaný.

U dospelého jedinca je ťažie vyťažiť anamnézu, pretože niektoré symptómy môže zámerne zamlčať, prípadne si ich nechce priznať ani sám pred sebou.

Najčastejšie sa Aspergerov syndróm v dospelosti zamieňa so schizoidnou poruchou podobne ako u detí, so shizotypnou poruchou, paranoidnou poruchou, či schizofréniou.

Problém u dospelého jedinca je aj oddiferencovanie Aspergerovho syndrómu od ťažšej formy depresie.

Test na Aspergerov syndróm

Existuje viacero kritérií a testov, na základe ktorých je možné vysloviť reálne podozrenie na Aspergerov syndróm.
Testy zahŕňajú najtypickejšie prejavy ochorenia, a na základe pravdivých odpovedí môžu odhaliť diagnózu.

Tabuľka - Gilberg a Gilberg test

Tabuľka - diagnostické kritériá/test podľa Szatmariho, Brennera a Nagya

SPET vyšetrenie

Vyšetrenie SPET (single photon emmision thompgraphy) je jednofotónová emisná počítačová tomografia, ktorá využíva gama lúče na zobrazenie vyšetrovanej časti.

Gama kamera, alebo tiež projekcia vie skenovať nie len 3D zobrazenie, ale taktiež úroveň biologickej aktivity v mieste analyzovanej oblasti.

Ide o pomerne novú vyšetrovacou a diagnostickou metódou v nukleárnej medicíne, ktorá je schopná pomôcť pri diagnostike Aspergerovho syndrómu.

Pomocou tohto vyšetrenia je možné preukázať istú morfologickú abnormalitu, ktorý pacienti s Aspergerom majú, a to nesúmernosť stavby mozgových hemisfér. Typicky má pravá hemisféra mozgu inú stavbu ako ľavá.

Najviac sa táto pervazívna porucha osobnosti rozvíja v období puberty a v ranej dospelosti, kedy je človek s Aspergerovým syndrómom prvýkrát v konflikte s okolím a ostatnou spoločnosťou.

Puberta je celkovo zložité obdobie pre všetkých z nás.
U pacientov s Aspergerovým syndrómom je ešte zložitejšie, preto ho zvláda ťažšie ako ostatní, pričom sa prejavy predierajú na povrch, začínajú byť výraznejšie.

Možno si všímať sociálnu neobratnosť, poruchy správania a pozornosti, ťažké vytváranie priateľstiev, neobvyklé reakcie na podnety z okolia, obľubu rutinnej činnosti, výbuchy agresivity striedané s plachosťou a iné príznaky.

Vekom sa prejavy miernia, chorý si je vedomí svojich odlišností a snaží sa s tým vysporiadať buď sám, alebo za pomoc psychológa, či psychiatra.

• Máte doma dieťa, ktorému diagnostikovali Aspergerov syndróm?
• Máte veľa otázok a žiadne odpovede?
• Neviete si rady?
• Nevzdávajte to!

Rada nad zlato znie: Všetko sa dá prekonať správnym prístupom.

Možno to vyzerá banálne, ale práve Aspergerov syndróm je jedným z ochorení, kde správny postoj a prístup rodiča zohráva kľúčovú úlohu.

Rodič je pre dieťa autorita, a niekedy jediná osoba, ktorej naozaj dôveruje. Pacienti s Aspergerom zvyčajne lipnú na jednom z rodičov, pričom ich vzťah k tejto osobe je z ich pohľadu nadštandardný a neobyčajný.

Pokiaľ to situácia dovoľuje, mala by sa mu venovať práve táto osoba. Spravidla sa jedná o matku, avšak môže to byť aj otec, prípadne babička.

Jediné čo treba urobiť je byť trpezlivý, nájsť si čas a dostatočne sa dieťaťu venovať od útleho veku. Pozornosť a komunikácia s dieťaťom mu uľahčuje komunikáciu s inými ľuďmi, čím mu napomáha prekonať pomyslené bariéry v sociálnej interakcii a vytváraní nových kontaktov.

Avšak, skúseného psychológa nenahradíte!

Aj napriek mimoriadnej snahe rodiča, by ten nemal nahradiť psychológa. Skúsený psychológ pracuje s dieťaťom cielene, pretože má dostatok informácií o danej problematike a zároveň aj o spôsoboch jej zvládania.

Psychológ si obvykle pacienta rýchlo získa, a teda si k nemu vytvorí pozitívny vzťah. Následne je schopný dieťa správne usmerňovať.