Čo je to Aspergerov syndróm? Život s Aspergerom: Má ho i vaše dieťa?

Čo je to Asperger a aký život je s Aspergerom (v detstve či v dospelosti)? 
Ako sa prejavuje a čo možno očakávať? 

Postihnuté sú rovnaké oblasti ako pri autizme no úroveň postihnutia je odlišná a má svoje špecifické črty. Tieto odlišnosti značnou mierou vplývajú na život dieťaťa alebo aj dospelého a robia ho „iným".

Úroveň inteligencie býva normálna až vysoká.

Čo je Aspergerov syndróm?

Pojem Aspergerov syndróm zaviedla v roku 1981 britská lekárka a psychologička Lora Wing, ktorá napísala aj mnoho publikácií o tomto ochorení vrátane autizmu.

Názov ochorenia bol pomenovaný po jeho objaviteľovi, ktorým bol viedenský profesor medicíny a pediater Hans Asperger (1906-1980). Ten pozoroval skupinu svojich detských pacientov s normálnym a vyšším IQ, s určitými odchýlkami správania od normy.

Tieto deti boli pohybovo menej obratné, menej a zvláštne komunikovali, mali introvertné správanie sa samotára, ich záujmy vykazovali určitý obmedzený stereotyp a repertoár záujmov a činností sa opakoval.

Prvotne tento súbor zvláštností nazval autistická psychopatia.

Porucha autistického spektra

Aspergerov syndróm je porucha autistického spektra prejavujúca sa kvalitatívnymi poruchami sociálnej interakcie, komunikácie a správania ako pri autizme s normálnym inteligenčným kvocientom, v niektorých prípadoch až vysokým.

Tento syndróm je rôznorodý a nazýva sa tiež sociálna dyslexia alebo spoločenská porucha osvojovania si.

Výrazne ovplyvňuje spôsob, akým dieťa komunikuje s okolím, a tým znemožňuje chorému nadväzovať vzťahy s ostatnými ľuďmi, čo môže mať za následok až vyčlenenie jednotlivca z kolektívu a upevňovanie introvertného správania sa. Tieto problémy nevymiznú, ale pretrvávajú aj v dospelom veku.

Neporušená inteligencia dáva ľuďom s týmto syndrómom možnosť života na úrovni normálneho zdravého človeka, ale pre ostatných so správaním „čudáka“.

Uzavretosť pred okolitým svetom, neschopnosť spoločensky aktívneho správania a nižšia komunikatívnosť býva v dospelosti jediným nedostatkom inak normálne fungujúceho jedinca.

Ako sa Aspergerov syndróm prejavuje?

Prejavy tejto duševnej poruchy sú rôznorodé, prebiehajúce na viacerých úrovniach súbežne a nie u každého sa prejavuje totožne. Vzhľadom na normálnu až vyššiu inteligenciu sa symptómy stávajú málo výraznými a viditeľnými, čo sťažuje skorú diagnostiku ochorenia, hlavne u detí, ktoré sa ešte len začínajú učiť mnohým veciam.

Sám Hans Asperger nazýval svojich malých pacientov „malými profesormi".

Veľakrát sa konečná diagnóza stanoví až po rokoch, v niektorých prípadoch zostáva navždy skrytá. Ochorenie postihuje častejšie chlapcov ako dievčatá v pomere 3:1, no v poslednej dobe sa uvažuje nad tým, že u dievčat je ochorenie lepšie skryté a prejaví sa v neskoršom veku.

Poruchy sociálnej interakcie (vzájomných medziľudských vzťahov)

Väčšina detí s Aspergerovým syndrómom preferuje samotu, nemajú veľa kamarátov a nerozumejú správaniu svojich rovesníkov. Ľuďom sa zámerne vyhýbajú, nie pretože by chceli byť sami, naopak tým veľmi trpia.

Snažia sa byť spoločenskými a bojujú, s pre nich nepochopiteľným vonkajším svetom. Často sa im to nedarí, z čoho bývajú neraz smutní. V spoločnosti sa cítia byť „iní" ako ostatní.

Nerozumejú správaniu druhých, rôznym gestám, pohľadom a reči tela. Tieto sociálne vzťahy sa pre nich stávajú nezrozumiteľnými, čo vedie k pocitom opustenosti, bezmocnosti, smútku a utiahnutia sa so úzadia.

V detskom veku práve pre neschopnosť zo strany kamarátov a veľakrát až výsmech, či šikanu vyčnievajú z kolektívu a preferujú vzťahy k dospelým.

V nejednom prípade sa dieťa stáva priam závislým od vzťahu s jedným z rodičov. Rodičia sa pre nich stávajú jediným útočiskom, preto pri včasnej diagnóze je rola matky alebo otca cieľová.

V dospelosti sa naopak cítia lepšie v spoločnosti malých detí. Sú spoločensky izolovaní a ich život je pasívny bez motivácie. V spoločnosti sa necítia príjemne, takisto určité situácie v nich vyvolávajú nepríjemné pocity.

Čím je týchto nepríjemných pocitov a skúseností viac, tým viac sa uzatvárajú do seba. Introvertný spôsob života sa prehlbuje a časom strácajú väčšinu kontaktov s okolitým svetom.

Často trpia až sociálnou fóbiou - strachom zo spoločnosti, spoločenských udalostí a vyhýbajú sa miestam s vysokým počtom ľudí. Spoločenské akcie im spôsobujú stres, negatívne pocity, strach a úzkosť.

Okrem sociálnej fóbie, niektorí jedinci môžu prepadať aj iným fóbiám, ako napríklad:

• antropofóbia (strach z ľudí),
• agarofóbia (strach z otvoreného priestranstva),
• autofóbia (zo samoty),
• baktriofóbia (strach z baktérií),
• catagelofóbia (strach z posmeškov druhých ľudí),
• cherofóbia (strach zo zábavy),
• chiraptofóbia (strach z dotykov),
• decidofóbia (strach z rozhodovania sa),
• didaskaleinofóbia (strach z chodenia do školy),
• enosiofóbia (strach z kritiky),
• klaustrofóbia (strach z uzatvorených priestorov),
• ochlofóbia (zo zaľudnených priestorov)
• a veľa ďalších, ťažko vysvetliteľných fóbií.

Poruchy na úrovni spoločenských aspektov komunikácie s okolitým svetom

Vývin reči nie je u týchto detí oneskorený, ale veku primeraný. Komunikačné zručnosti sú na dobrej, neraz na veľmi vysokej úrovni a majú dobrú slovnú zásobu.

Vedia hovoriť plynulo, nemajú problém hovoriť rýchlo a ani pochopiť povedané.

Ich problém spočíva v spoločenských aspektoch komunikácie a úzko súvisí so sociálnou interakciou popísanou vyššie. Nedostatok komunikácie je úzko spojený s nedostatkom kamarátov, čo sa v ranom detstve prejavuje málovravnosťou.

Nedokážu začať, viesť a udržať bežný rozhovor o každodenných (pre nich nezaujímavých) veciach. Nemajú však problém so zložitejším rozhovorom ani na odbornú tému, hlavne ak ich zaujme.

Prevažne nadané deti s vyšším IQ tak môžu pôsobiť hlúpo, či nechápavo pre okolie a byť terčom neopodstatneného výsmechu. Tieto odlišnosti vzhľadom na to, že nie sú ani zďaleka hlúpi, si so stúpajúcim vekom začínajú uvedomovať, čím sa prehlbuje izolácia z dôvodu uvedomovania si svojich odlišností.

Pri komunikácií s inými ľuďmi neberú ohľad na to, či to druhého zaujíma, a či je to spoločensky vhodné. Reakcie okolia si nevšímajú a ani ich nezaujímajú. Málokedy dajú priestor na spätnú väzbu, iného nenechajú dohovoriť a často skáču do reči.

Nevedia odhadnúť vhodný moment vstupu do konverzácie.

Oni sami vedú dlhé monológy o svojich obľúbených témach bez toho, aby si všimli nezáujem protistrany. Ak majú nejakú svoju záľubu alebo obľúbený predmet v škole, dokážu na túto tému nasať enormne veľa informácií a stať sa v danej problematike uznávaným odborníkom.

Pomyslená čiara medzi vysokou odbornosťou a fanatizmom je však veľmi tenká. Mohlo by sa stať, že svojmu záujmu prepadnú viac, ako sa očakáva.

Reč býva monotónna ako pri recitovaní básne, uhýbajú sa pohľadom, hlavne pri konverzácií. Majú problém s vyjadrovaním sa v citovej oblasti a s prejavom citov ako bozk, pohladenie, vyjadrenie náklonnosti, či už slovne alebo neverbálnym spôsobom. Lepšia logika ide na úkor intuície a citov.

Niektorí majú problém pochopiť symbolické alebo dvojzmyselné výrazy. Niektoré metafory a vtipy berú doslovne, čo ich môže doviesť k tomu, že budú medzi rovesníkmi atakovaní posmeškami. Mätie ich sarkazmus, humor, ktorému nechápu.

Niekedy si možno aj vy poviete, ako môže byť to moje dieťa tak hlúpe, že nepochopí tak jednoduchú a banálnu vec, napriek tomu, že po inteligenčnej stránke je v poriadku a neraz vyniká.

Poruchy na úrovni vnímania a predstavivosti

Úroveň vedomostí týchto detí je priam vysoká. Nemajú najmenší problém s vnímaním faktov, odborných tém, matematických úloh.

To isté sa nedá povedať o vnímaní abstraktných vecí a ich chudobnej predstavivosti. Deťom to môže robiť problémy v škole počas vyučovania výtvarnej výchovy, náboženstva, na karnevaloch alebo na branných cvičeniach.

Deti s Aspergerovým syndrómom dávajú prednosť doposiaľ zaužívaným spôsobom a nedostatok predstavivosti treba chápať ako neschopnosť nachádzať alternatívne riešenia nejakého problému.

Vyvedenie dieťaťa z bežne zaužívanej normy vedie k stavom úzkosti, plačlivosti, depresie a opätovného uzavretia sa do seba. Jednoducho povedané, vyvádza ho to z miery a navodzuje nepríjemné pocity.

U najmenších sa to prejavuje preferovaním nejakej rutiny, napríklad zaspávanie v noci s tou istou hračkou - novú netoleruje, jedenie z toho istého taniera a s tou istou lyžicou alebo chodenie do školy tou istou cestou.

V neskoršom veku sa to prejavuje vopred stanoveným harmonogramom a jeho dodržiavaním. Pri náhlej, neočakávanej zmene plánov to vyvodzuje dieťa z miery a spôsobuje mu to nepohodlie a smútok.

Akákoľvek zmena v živote, či už je to meškanie, spoločenské podujatie, zmena bydliska, bývajú pre jedinca z Aspergerovým syndrómom mimoriadne stresujúce. Podobné črty vidíme u ľudí s obsedantno-kompulzívnou poruchou, avšak vo vyššej miere s ťažšími pocitmi pri zmene zaužívaného.

Obsedantno-komplzívny typ správania býva u veľa detí s Aspergerom ich sekundárnou črtou.

Vynikajúce logické myslenie im však nedovoľuje pochopiť kontext ako zdravému človeku. Autisti sú viac zameraní na detaily, okolité signály, ktoré si zase zdravý človek nemusí všimnúť. Z týchto úlomkov si v hlave skladajú celok po opakovaných myslených rozboroch. Konečný výsledok má však vyššiu výslednú cenu. Pre neustále zameriavanie pozornosti na myslené, strácajú koncentráciu v škole, na prednáškach, v zamestnaní.

Autisti musia logicky a vedecky pochopiť a prísť na to, čo zdravý človek pochopil z nejakého signálu či symbolu (intuitívne).

Dá sa Aspergerov syndróm liečiť?

Liečba Aspergerového syndrómu nie je možná. Ide o vývinovú, genetickú poruchu (anomáliu) v pravej hemisfére. Tí, čo sa s týmto ochorením narodili, s ním aj zostarnú.

Život človeka s Aspergerom sa dá ovplyvniť výchovou a učením sa sociálnej interakcie a správnej komunikácie. Deti a ľudia s Aspergerom, napriek vyššie uvedenému, vedú plnohodnotný život. Rizikový je pubertálny vek, kedy treba zvýšiť opatrnosť, aby sa frustrácia, izolácia a samota nestala dôvodom samovraždy vnútorne smutného dieťaťa.

Ako sa dá stanoviť diagnóza?

Vzhľadom na relatívne normálny nástup rečových schopností v primeranom veku dieťaťa sa Aspergerov syndróm v nízkom veku diagnostikuje len veľmi ťažko.

Deti v tomto vekovom období sa nijak výrazne nelíšia od rovesníkov. Prvé náznaky sú badateľné v predškolskom veku, kedy je dieťa prvýkrát v kolektíve. Ani tieto známky však nie sú smerodatné pre konečnú diagnózu aspergera.

Na konečnú diagnózu je potrebná anamnéza porúch vo všetkých oblastiach vyššie uvedenej triády, ktorá je u dieťaťa pozorovaná dlhšiu dobu. Väčšinou sa za dlhšiu dobu pokladajú roky.

Keď sa správanie dieťaťa nemení, má zaužívané stereotypné znaky chovania a izolovanosti v kolektíve je potrebné navštíviť obvodného lekára. Treba mu popísať konkrétne podozrenia a následne vyhľadať psychológa, ktorý po niekoľkých sedeniach diagnózu buď potvrdí, alebo vyvráti.

Možno ste nevedeli:
Vzhľadom na to, že ide o mozgovú anomáliu je možne aj vyšetrenie SPET (single photon emmision thompgraphy), kde sa jednoznačne preukáže nesúmernosť stavby mozgových hemisfér. Pravá polovica mozgu, na rozdiel od zdravých jedincov, má inú stavbu.

Čo robiť ak má vaše dieťa jasne stanovenú diagnózu?

Hlavne nezúfajte! Počet detí s diagnózou autizmus a Aspergerov syndróm síce enormne stúpa, ale správnym prístupom k tomuto ochoreniu sa dá veľa zvrátiť. Aspergerov syndróm je však málo nápadný.

Ťažkosti nastávajú hlavne v pubertálnom veku. Základné problémy pri Aspergerovom syndróme, hlavne pri potvrdenej diagnóze, sú v prevažnej miere ovplyvniteľné. Veľa odborníkov si stanovilo diagnostické kritéria Aspergerovho syndrómu.

• Prvoradá je úloha rodiča. Ako bolo už v článku napísané, väzba dieťaťa na jedného z rodičov býva nadštandardná. Rodič je osoba, ktorej dieťa verí a berie ho ako autoritu. Pokiaľ sa dieťaťu naplno venujeme od útleho veku alebo stanovenia diagnózy, vieme mu pomôcť do určitej miery prekonať prekážky a zábrany spojené so sociálnou interakciou. Dieťa treba učiť k správnej komunikácii, hlavne mu opakovane vysvetľovať kedy a čo je vhodné povedať.
• Napriek problémom s predstavivosťou sa tento bod netýka všetkých chorých. Nejeden Asperger je spisovateľom, umelcom, básnikom, maliarom či hudobníkom. Takisto sa môžu stať uznávanými vedcami, či nositeľmi Nobelových cien.
• Významnú rolu zohráva aj skúsený psychológ, ktorý má skúsenosti s deťmi s Aspergerovým syndrómom prípadne autistami. Pokiaľ si dieťa k nemu vytvorí pozitívny vzťah máme takmer vyhraté.
• Psychológ usmerňuje dieťa na profesionálnej úrovni a ak ono spolupracuje, je to cesta k úspechu. K dispozícii sú aj špeciálne súkromné školy. Je na úvahe lekára a psychológa, či je pre dieťa táto škola vhodná alebo je lepšie vzhľadom na jeho stav navštevovať školu ako doposiaľ.

Otestujte sa