Choroby vonkajšieho ucha

Choroby vonkajšieho ucha sa týkajú rôznych druhov zápalov tak vonkajšej ušnice ako aj zvukovodu, ako aj chronických nezápalových ochorení ušnice, hrotu ucha a vonkajšieho zvukovodu. Ochorenia týkajúce sa tejto časti ucha najčastejšie postihujú práve pokožku, kde môžu prebiehať infekčné aj neinfekčné zmeny a to tak akútneho ako aj chronického a dlhodobého charakteru. Niekedy sa dokonca vytvárajú vriedky, abscesy alebo iné zmeny na pokožke.

Napriek tomu veľa ochorení je problematických práve v dôsledku upchatia zvukovodu ušným mazom. Na konci zvukovodu je bubienok, ktorý je zároveň hranicou medzi vonkajším a stredným uchom. Bubienok je väzivová jemná blanka hrubá 0,1 mm, pričom zdravá farba bubienka je sivastá a bubienok je lesklý. Zvuk, ktorý človek počuje, prechádza zvukovodom a naráža do bubienka, ktorý zvukový signál zosilní a odovzdá ďalej. Prípadné problémy sa tak často prejavujú zhoršením sluchu.

Abscesy, vriedky, karbunkuly a furunkuly

Na vonkajšom uchu ale napríklad aj v jeho tesnom a blízkom okolí sa môžu tvoriť rôzne kožné a podkožné útvary. Ide napríklad o vriedky, rôzne zápalové ložiská, hnisajúce miesta s infekciou a tiež nekrotizujúce ložiská s časťami tkanív, tzv. abscesy. Napríklad na ušnici alebo na hrote ucha môžu vznikať pomerne často na základe bakteriálnej alebo inej infekcie, pričom táto infekcia môže pochádzať tak z vonkajšieho prostredia ako aj priamo z vnútra organizmu.

Napríklad v dôsledku zápalov pod perichondriom ucha, čo je väzivový obal chrupavky vonkajšej časti ucha, môžu vzniknúť ložiská, kedy vznikajú zvnútra podkožné zápaly a infekcie a tieto sa postupom času prevalia na pokožku a sú viditeľné. V tomto prípade sú časté bolesti, prípadne aj teplota, keďže ide o zápalový charakter ochorenia. V prípade abscesu sa dokonca vyskytuje aj hnisajúce ložisko a ochorenie je tak veľmi nepríjemné pre pacienta.

Veľakrát spôsobujú tieto kožné choroby vonkajšieho ucha ale problémy vo vnútorných štruktúrach, kedy ušnica alebo hrot ucha strácajú dôležité vlastnosti či už podkožných tkanív, väziva alebo chrupavky. Obvykle v prípade takýchto ochorení je potrebné nielen aplikovať antibiotiká, ale je nutná aj chirurgická liečba, kedy sa vyčistí podkožné a kožné ložisko od infekcie a taktiež následne je nutné skontrolovať dané miesto, aby neprišlo k recidíve a návratu zápalu.

Taktiež nielen vonkajšiu časť ucha, ale napríklad aj vonkajší zvukovod môžu napadnúť rôzne herpetické vírusy alebo mykotické či bakteriálne infekcie a rovnako aj tu sa môže vytvoriť napríklad furunkul alebo absces. Tieto stavy sú veľmi bolestivé a nepríjemné, človek je viac citlivý na dotyk a vo výnimočných prípadoch môže bolesť prechádzať aj do vnútorných častí ucha. Taktiež podkožie okolia vonkajšieho ucha môžu postihovať bolestivé a nekrotizujúce abscesové ložiská, ktoré pôsobia aj opuchnutia hornej časti ucha.

Celulitída vonkajšieho ucha

Vonkajšie ucho môže trápiť aj celulitída. Ide však o inú celulitídu ako si pod týmto pojmom veľa ľudí predstaví, pretože sa jedná pôvodom o bakteriálne ochorenie, ktoré postihuje pokožku a to najčastejšie ušnice a ušného lalôčika, menej často už zvukovodu. V dôsledku infekcie je pokožka bolestivá, začervenaná, dochádza tiež niekedy k menšiemu zdureniu a opuchnutiu, na dotyk je postihnuté miesto teplé a niekedy bolesť môže vyžarovať aj do vnútra ucha.

Veľmi dôležité je v rámci diferenciálnej diagnostiky odlíšiť celulitídu od iných dermatíd a zápalov, ktoré sa môžu na uchu vyskytovať. Vzhľadom na to, že ide o bakteriálne ochorenie vonkajšieho ucha, ktoré je spôsobené najčastejšie streptokokmi a stafylokokmi, obvykle sa na liečbu používajú vysoké dávky antibiotík, najčastejšie peniciliníu, voči ktorému nemajú baktérie takú vysokú rezistivitu. Okrem toho sa používajú aj lieky proti bolesti a na vysokú teplotu.

Po ustúpení ochorenia je nutné na dôsledné preliečenie ucho ešte vyčistiť, avšak veľmi opatrne, aby neprišlo k podráždeniu pokožky, čo môže byť jeden z hlavných rizikových faktorov pre recidívu a návrat tejto infekcie. Ušná celulitída spadá medzi zápalové ochorenia vonkajšieho ucha, ale môže sa niekedy dostať aj na vonkajšiu stranu ušnice. V každom prípade nejde o závažnú a príliš rozšírenú chorobu, pričom dôležitá je aj symptomatická liečba pokožky po zvládnutí infekčného zápalu choroby.

Zápaly vonkajšieho ucha

Najčastejšími ochoreniami vonkajšieho ucha sú rôzne zápaly. Môže ísť o maligný zápal vonkajšieho ucha, klasický infekčný zápal vonkajšieho ucha a zvukovodu, cholesteatóm vonkajšieho ucha, ale aj o akútny zápal vonkajšieho ucha chemický, kontaktný, aktinický, ekzematózny a reaktívny, ktoré už patria medzi zápaly spôsobené nie infekciou, ale pre každý druh zápalu iným vonkajším a externým faktorom. Každý takýto zápal ale musí byť liečený dôsledne, inak prejde do chronickej podoby.

Najčastejší je klasický infekčný a neinfekčný zápal zvukovodu. V prípade infekčného zápalu ide najčastejšie o zápal spôsobený stafylokokmi, streptokokmi a rôznymi vírusmi, herpetickými vírusmi alebo kvasinkami, pričom ak ide o zápal neinfekčného charakteru, ten vzniká na podklade obvykle nadbytku ušného mazu, avšak takýto typ zápalu zvukovodu a vonkajšieho ucha sa čoskoro mení na infekčný, avšak táto infekcia vzniká až sekundárne.

Najčastejšie ide o akútnu formu zápalu, ktorá ale pri dlhodobom neliečení môže prejsť aj do chronickej. Je tiež viacero typov zápalu vonkajšieho ucha, napríklad ohraničený zápal zvukovodu, zápal chrupavky ušnice, difúzny zápal vonkajšieho zvukovodu alebo o mykotický zápal. Akútna forma zápalu sa prejavuje bolesťou a opuchom, pri chronickej zas nastáva svrbenie, atrofia kože, ale zvukovod a vonkajšie ucho sú v tomto prípade už bez opuchnutia.

Najčastejšie sa uplatňuje pri bežnom zápale lokálna liečba a to podľa pôvodcu zápalu buď antibakteriálna, antivírusová alebo antimykotická a to podávaním buď formou roztoku a výplachu ucha, prípadne formou mastí a v prípade antivirotík aj klasickou medikamentóznou formou. Dôležité je aj prečistenie a dezinfekcia ucha, pri ťažkých zápaloch aj viacnásobná a to každý deň alebo každý druhý deň. U niektorých bakteriálnych zápaloch pomôže aj prepichnutie bubienka, tzv. paracentéza.

Aby neprešiel akútny zápal do chronickej formy, je potrebné, aby pacient čo najskôr po vyskytnutí príznakov vyhľadal lekára a aby bola diagnostika správna a liečba adekvátna pôvodu choroby. Okrem toho je nutné v týchto prípadoch dostatočná doba na preliečenie a následné kontroly zvukovodu a ucha, prípadne sa vykonáva aj výter, ktorý presne určí, či je na pokožke prítomnosť mikroorganizmov. Nedôsledná liečba zapríčiní totiž recidívu alebo aj chronický výskyt.

Medzi zápalové choroby týkajúce sa vonkajšieho ucha patria aj maligné zápaly a tiež cholesteatóm vonkajšieho ucha. Ide o menšiu cystu, ktorá sa môže svojim správaním podobať na nádor, ale nejde o nádor. Najčastejšie postihuje toto ochorenie deti a novorodencov a ide o dôsledok zápalov akútnych alebo chronických aj s hnisaním. Niekedy môže dokonca preniknúť aj do stredného ucha. Liečba je jedine operačná, kedy je potrebné túto cystu odobrať.

Iné choroby ušnice a laloka

Medzi ďalšie choroby, ktoré postihujú vonkajšie ucho, konkrétne jeho vonkajšiu časť, čiže učnicu a lalok, patria napríklad perichondritída vonkajšieho ucha, chronická nodulárna chondrodermatitída helixu alebo rôzne deformácie ušnice či hrotu. Ušnicu môže tiež postihnúť ekzematické ochorenie, prípadne ruža alebo zápal chrupavky ušnice, ktorý je síce zápalového typu, ale vzniká pri poranení, omrznutí alebo popálení ušnice a nepatrí medzi klasické zápaly.

Tento zápal sa volá odborne perichondritída a postihuje tak ušnicu ako aj lalok ucha. Ide o veľmi nepríjemnú chorobu, kedy dochádza k začervenaniu a opuchu celého ucha a ušnice, dostavujú sa aj vysoké teploty, ucho je bolestivé a teplé. Niekedy sa stáva dokonca, že chrupka odumrie a nastáva deformita ušnice. Liečba je antibiotická, ale veľakrát je nutné aj chirurgické riešenie, najmä ak sa ako komplikácia vyskytnú abscesy, kde je treba vykonať drenáž.

Ekzém ušnice je vyvolaný obvykle chemickými látkami alebo alergénmi, niekedy aj mikroorganizmami, ale najčastejšie vzniká ekzém v dôsledku dráždivého pôsobenia mydiel alebo šampónov. Toto ochorenie ušnice má dve formy a to suchú alebo vlhkú. V niektorých prípadoch sa môžu vyskytovať aj hnisavé pľuzgieriky, ktoré praskajú, prípadne vznikajú na pokožke bolestivé trhliny. Liečba je väčšinou v odstránení príčiny ekzému a podávaní kortikoidných mastí.

Samotné vonkajšie ucho, či už ušnicu alebo lalok, môže postihnúť aj tzv. ruža. Toto kožné ochorenie taktiež postihuje aj okolie ucha a tiež sa môže rozšíriť do zvukovodu. Ruža je ochorenie spôsobené streptokokom a postihnutá časť pokožky je sýtočervená a jasne ohraničená od ostatnej koži. Choroba je nepríjemná najmä bolestivosťou a to nielen na dotyk, ale aj v pokoji. Vzhľadom na charakter choroby je liečba konzervatívna a to antibiotikami.

Ďalšie problémy so zvukovodom

Okrem rôznych kožných a zápalových ochorení vznikajú v zvukovode aj rôzne deformity, napríklad spľasnutie vonkajšieho zvukovodu alebo ešte horší prípad a to exostóza vonkajšieho zvukovodu, čo je proces, kedy dochádza na prednej a zadnej časti steny zvukovodu k zhrubnutiu kosti. Vznikajú zároveň novotvary bielej farby a kostné výdutiny, ktoré narušujú zdravý tvar zvukovodu, spôsobujú problémy so sluchom a bolesti a musia sa riešiť operačne.

Veľmi často dochádza tiež k vytvoreniu mazovej zátky vo zvukovode. Tomuto stavu sa odborne hovorí stvrdnutý cerumen a ide o nadmerné hromadenie ušného mazu a jeho stvrdnutie, čo sa prejavuje zaľahnutím v uchu a zhoršeným sluchom. Problémovou príčinou tohto stavu je nadprodukcia mazu z mazových žliaz, prípadne nesprávne čistenie alebo nedokonalá hygiena. V tomto prípade je riešenie ale jednoduché a spočíva vo výplachu zvukovodu.