Čo je Mániodepresívna psychóza alebo tiež Bipolárna afektívna porucha?

Neskôr sa psychicky chorí ľudia dostávali do kláštorov, kde sa o nich starali rehoľné sestry, alebo neskôr aj do ústavov, ktoré sa stále viac podobali nemocniciam. 

Psychiatria, ako medicínsky odbor, sa začala formovať koncom 18. storočia. Medzi prvých psychiatrov patril P. Pinel či J.E.D. Esquirol. 

V 19. storočí začali jednotlivé typy porúch zaraďovať a triediť. E. Kraepelin prvýkrát vyčleňuje termín „dementia praecox” a „manicko-depresívne šialenstvo”. 

Dementia praecox bola neskôr E.  Bleulerom premenovaná na schizofréniu a z manicko-depresívneho šialenstva sa stáva najprv cyklofrénia, neskôr manicko-depresívna psychóza, ktorá sa zmenila na súčasný názov bipolárna afektívna porucha. 

Bipolárna afektívna porucha je závažné duševné ochorenie, ktoré je charakteristické zastretým vnímaním pacienta svojej osoby a svojho okolia. 

Príčinou sú chronické výkyvy nálad (afektívna labilita), smerujúce do bipolárnych porúch striedajúcich obdobia mánie, tzv. obdobia hypománie, s obdobím depresií.  

Choroba postihuje viac ako 1 % svetovej populácie, bez ohľadu na národnosť, etnický pôvod, alebo socioekonomický status. 

Bipolárna porucha je jednou z hlavných príčin zdravotného postihnutia medzi mladými ľuďmi.

Výkyvy nálady sú v živote bežné, napr. keď čelíte stresujúcim udalostiam. Napriek tomu, ak sú výkyvy nálad nápadné, trvalé a sprevádzané epizódami úzkosti, môže ísť o základ afektívnej poruchy. 

Afektívne poruchy klasifikujeme od unipolárnej, kedy je prítomný iba jeden „extrém nálady”, a to depresia, po bipolárnu poruchu, kedy nálada kolíše od depresie po mániu. 

Typické pre postihnutých pacientov je vysoký výskyt súbežných psychiatrických a fyzických ochorení, čo zhoršuje celkové prežívanie choroby a uplatnenie pacienta v bežnom sociálnom živote.  

Aj preto je toto ochorenie príčinou zvýšenej úmrtnosti mladých ľudí, najmä na smrť samovraždou. 

Presná diagnostika bipolárnej poruchy je v klinickej praxi obtiažna, pretože najčastejšie nastupuje ako depresívna epizóda, ktorá vyzerá veľmi podobne ako unipolárna depresia (depresia bez mánie). 

Navyše v súčasnosti neexistujú žiadne známe biomarkery, ktoré by laboratórne odhalili túto poruchu. Preto kľúčovú úlohu v diagnostike má klinické zhodnotenie psychiatra, a to na základe jeho vyšetrenia. 

Pri manio-deperesívnych poruchách ide vlastne o prezentáciu dvoch protichodných pólov. Jedným protipólom je nešťastná a úzkostlivá depresia, druhým, veľkolepá mánia.

Práve takéto ochorenia, so širokou škálou prejavov, môžu byť výrazne ovplyvňované geneticko-environmentálnymi faktormi.

Environmentálne faktory

Sú to práve faktory vonkajšieho prostredia, ktoré môžu mať zásadný vplyv na formovanie osobnosti postihnutého maniodepresívnymi poruchami. 

Pod výrazom „vplyv vonkajšieho prostredia” rozumieme najmä užívanie alkoholických, či psychotropných látok. Drogy a alkohol sú zodpovedné za následnú destabilizáciu psychickej stránky pacienta.

Takáto destabilizácia sa výrazne pričiní o nástup ochorenia, na ktoré môže byť jedinec vopred geneticky predispovaný. 

Medzi faktory vonkajšieho prostredia bezpochyby patria aj tzv. psychologicko patologické vplyvy.

Sú to udalosti spojené s dysfunkciou rodiny, neharmonickým detstvom a s tým spätou aj výchovou, psychologickým stresom, prežívaním dlhodobého útlaku, agresie či šikanovania. 

Značný vplyv na rozvoj psychóz môže mať aj chronické somatické ochorenie a zlý zdravotný stav spojený najmä s bolesťami a strachom o život. 

Keďže bipolárne poruchy nastupujú u ľudí najmä v skorej dospelosti, či adolescencii, sú následkom možných vplyvov prostredia, ktoré pacient prežíval najmä v období detstva. 

U mnohých pacientov sa objavil skorší prejav manio-depresívnych porúch, v súvislosti so sexuálnym zneužívaním v detstve. 

Rovnako aj problémy s pracovnou sférou života sú touto chorobou značne ovplyvnené. Dochádza ku zhoršenému priebehu ochorenia, zvyšuje sa náchylnosť na samovražedné pokusy alebo samovražedné myšlienky.

Dochádza ku slabšej reakcii na farmakologickú liečbu v dospelosti. 

Ďalším environmentálnym spúšťačom maniodepresívnych psychóz je psychický stres. 

Stres je odpoveď organizmu na stresové stimuly (stresory), na ktoré organizmus reaguje obrannými mechanizmami a jeho cieľom je zachovať telesnú rovnováhu a zabrániť poškodeniu, alebo smrti organizmu. 

Každý človek podlieha stresovým situácie individuálne. Ak sa však nakumuluje príliš mnoho stresových situácií, organizmus sa nimi nedokáže vyrovnať. Často sa práve nezvládateľný stres podpíše pod psychickú destabilizáciu, ktorá môže smerovať až ku závažným psychiatrickým ochoreniam, ako je napríklad bipolárna afektívna psychóza.  

Genetické faktory 

Práve genetické faktory sú v súčasnosti najčastejšie skúmanou príčinou spôsobujúcou maniodepresívne poruchy. 

Existuje istá genetická predispozícia, ktorá má vysoký vplyv na získanie manio-depresívnych porúch.

Percentuálna pravdepodobnosť, že náhodný jedinec z populácie bude trpieť maniodepresívnymi poruchami, ak ochorením trpí aspoň jeden rodič, je až 15 % - 30 %. Pokiaľ majú túto poruchu dvaja najbližší príbuzní, riziko výskytu dosahuje až 75 %. 

Pri jednovaječných dvojčatách dosahuje pravdepodobnosť výskytu maniodepresívnej poruchy zhodnú mieru u oboch detí približne 70 %. 

Serotonín

Serotonín je jedným z hlavných a veľmi dôležitých látok, zodpovedných za nervový prenos v mozgu tzv. neurotransmiter. Zúčastňuje sa na regulácii mnohých fyziologických dejoch, ako sú napr. emócie, poznanie a regulácia denných rytmov, tzv. vnútorné hodiny.

Patologické hladiny serotonínu, dané genetickou predispozíciou, alebo spôsobené vonkajšími faktormi, sú príčinou výkyvov nálad pri psychických poruchách. 

Avšak keďže je serotonín veľmi dobre preskúmanou molekulou a taktiež je presne známy jeho účinok, mohol sa stať základom pre terapiu týchto porúch. Sú to práve serotonínové receptory, ktoré sú miestami účinku liečiv mnohých neurologických a psychiatrických chorôb.

Zároveň pôsobí agresívne, koná impulzívne, bez premyslenia svojich činov, má poruchy úsudku a zníženú koncentráciu. Je prudko podrážditeľný, mnohokrát sa chová nevhodne, robí unáhlené rozhodnutia. 

Naopak, keď sa dostane do stavu depresie, pociťuje dlhodobý smútok, má výrazné zmeny chuti do jedla a poruchy spánkového režimu.

Postihuje ho obdobie plaču, je pesimisticky až apaticky ladený, trpiaci pocitom previnilosti a  bezvýznamnosti. Máva nevysvetliteľné bolesti a častokrát myslí na smrť či samovraždu.

Existuje niekoľko typov bipolárnych a príbuzných porúch. Môžu zahŕňať mániu (alebo hypomániu) a depresiu. Symptómy spôsobojú nepredvídateľné zmeny v nálade a správaní, čo má za následok značné utrpenie a ťažkosti v živote.

Delenie bipolárnych afektívnych porúch: 

• Bipolárna porucha I. - zahŕňa výskyt aspoň jednej  manickej epizódy, ktorej môžu predchádzať, alebo po nej nasleduje hypomanická, či veľká depresívna epizóda. V niektorých prípadoch môže mánia vyvolať odtrhnutie pacienta od reality tzv. psychózu, čo je akútny stav v psychiatrii.
• Bipolárna porucha II. - charakterizuje ju aspoň jedna veľká depresívna epizóda a aspoň jedna hypomanická epizóda, ale žiadny výskyt manickej epizódy.
• Cyklotymická porucha - je stav kedy sa najmenej dva roky (alebo jeden rok u detí a dospievajúcich) objaví viacero období s príznakmi hypománie a období depresívnych symptómov (hoci menej závažných ako veľká depresia).
• Iné typy - patria sem napríklad bipolárne a príbuzné poruchy vyvolané niektorými drogami, alebo alkoholom, či v dôsledku zlého zdravotného stavu, ako je Cushingova choroba, roztrúsená skleróza alebo mŕtvica.

Bipolárna porucha II nie je ľahšia forma bipolárnej poruchy I, ale samostatná diagnóza. 

Zatiaľ čo manické epizódy bipolárnej poruchy I môžu byť závažné a nebezpečné, jedinci s bipolárnou poruchou II sú depresívni dlhšiu dobu, čo je rizikovejšie z hľadiska sebapoškodzovania.

Depresia

Každý človek počas svojho života trpel krátkodobou depresiou spôsobenou stresom, pracovnými ťažkosťami, úmrtím blízkej osoby, rozchodom, školskými problémami alebo traumatizujúcimi zážitkami.

Väčšinou však dochádza k tomu, že všetky tieto prejavy po čase vymiznú a človek sa dostáva naspäť do psychickej a fyzickej pohody. 

Ak sa človek trpiaci depresívnymi stavmi z dlhodobejšieho hľadiska nedokáže vymaniť z pod ich vplyvu, môže byť takýto človek považovaný za pacienta postihnutého depresívnymi poruchami. 

Klasická depresia je okrem environmentálnych vplyvov, ktorým sú ľudia denno-denne vystavovaní, spôsobená patologickými zmenami.

Depresia je zaraďovaná v odborných kruhoch medzi poruchy nálad, i keď nemení iba náladu postihnutého. 

Depresia pohltí celého človeka, počnúc telom a duchom človeka, až po absolútnu zmenu jeho osobnosti a vzťahu k okoliu a ľuďom v ňom.

Je nevyhnutné preto správne a včas stanoviť príznaky tohto závažného psychiatrického ochorenia už v jeho počiatkoch a zabezpečiť primeranú diagnózu a následnú liečbu.

Príznaky depresie môžu byť veľmi zložité a odlišné medzi ľuďmi. Pre depresívnych ľudí platí všeobecné pravidlo prejavu príznakov medzi ktoré patrí pocit smútku, beznádeje a strata záujmu o veci.

Príznaky sú dlhotrvajúce a častokrát zasahujú do intímnej sféry človeka, či už sociálnej, rodinnej, alebo pracovnej.

Medzi najčastejšie príznaky klinickej depresie patria:

• Depresívna nálada – postihnutí pacienti každodenne pociťujú depresívnu náladu, alebo svojím správaním sa depresívne javia okoliu. Častokrát pociťujú bezmocnosť a beznádej, ktorá vrcholí až úzkostnými stavmi plaču. Niektorí majú pocit viny a znížené sebavedomie. 
• Zmena hmotnosti - pacienti postihnutí depresiou majú zvýšenú, alebo naopak zníženú chuť do jedla a priberajú, či strácajú približne 5 % váhy za každé štyri týždne. Pacienti so slabšou depresiou majú tendenciu priberať, kým pacienti  postihnutí ťažšou depresiou majú tendenciu výrazne chudnúť. 
• Strata záujmu o každodenné činnosti – postihnutí pacienti absolútne strácajú záujem o akékoľvek činnosti a veci, ktoré predtým pravidelne vykonávali či využívali. Niektorí pacienti strácajú radosť z vecí, ktoré im dovtedy prinášali potešenie. 
• Strata hygienických návykov - pri ťažkých formách depresie, postihnutí pacienti strácajú základné hygienické návyky a zanedbávajú svoju hygienu.
• Únava - depresívni ľudia sa obvykle sťažujú na stratu energie a únavu.
• Poruchy spánku - sprievodným znakom depresívnych porúch je často nespavosť, či práve opačný prejav, ktorý je charakteristický tým, že depresívne chorí pacienti potrebujú prílišný spánok.
• Útlm, alebo psychomotorická hyperaktivita - depresiou postihnutí pacienti sú extrémne rozrušení, ľahko podrážditeľní, iní naopak sú extrémne pokojní, spomalení v reči a v pohybe.
• Ťažkosti s koncentráciou, pamäťou a myslením – depresívni pacienti majú citeľné problémy s pamäťou, strácajú schopnosť sústrediť sa, či racionálne riešiť problémy. Nie sú schopní samostatného rozhodovania sa a čoraz viac im upadá pohľad na život smerom k negatívnym tendenciám. 
• Pocity viny, bezcennosti alebo bezmocnosti – chorí obvykle trpia neustálymi pocitmi viny a hĺbavým zamýšľaním sa nad minulosťou. Premýšľajú nad chybnými krokmi v minulosti a ich nevratnou nápravou, z čoho sa im dostavuje pocitom bezmocnosti a bezcennosti. Pacient stráca schopnosť bojovať so sebou samotným a častokrát má samodeštruktívne myšlienky. 
• Myšlienky na smrť - tí, ktorí strácajú chuť bojovať so samým sebou majú častokrát samovražedné myšlienky. Deje sa to, že čoraz viac premýšľajú nad smrťou, ako vykúpením z ich ťažkostí, ktoré prežívajú. Niektorí mávajú  samovražedné myšlienky, iní pokusy. Niektorí to majú vopred naplánované a konajú podľa plánu, iní bez plánu a riadia sa impulzívne. 

Podrobnými a vopred stanovenými otázkami rozlíši s akou psychickou poruchou pacient prichádza a v akej fáze sa momentálne nachádza.  

Takéto psychiatrické hodnotenie zahŕňa okrem rozhovoru o myšlienkach, pocitoch a vzorcoch správania, aj vyplnenie psychologického sebahodnotenia alebo dotazníku. 

Tzv. mapovanie nálady, je metóda, pri ktorej si pacient vedie denné záznamy o svojich náladách, spánkových režimoch, alebo iných faktoroch, ktoré by mohli pomôcť pri diagnostike a nájdení správnej liečby.

Avšak len 20 percentám pacientov s bipolárnou poruchou s depresívnou epizódou je diagnostikovaná bipolárna porucha v prvom roku liečby.

Je to spôsobené tým, že manická fáza poruchy sa môže oneskoriť, alebo nie je v čase diagnózy rozpoznaná pacientom ani jeho najbližšími, ktorí poskytujú lekárovi doplňujúce a objektívnejšie informácie o správaní pacienta v bežnom živote. 

Navyše medzi nástupom prvých príznakov ochorenia a diagnostikovaním choroby je časové rozmedzie až 5–10 rokov.

K objektívnemu hodnoteniu poruchy slúžia tzv. diagnostické kritériá pre bipolárnu poruchu.

Psychiater porovnáva pacientove symptómy s kritériami pre bipolárne a súvisiace poruchy v Diagnostickom a štatistickom manuáli duševných porúch (DSM-5), ktorý vydala Americká psychiatrická asociácia.

Vyšetrenia neurofyziologických markerov ako genetického rizika bipolárnej depresie je v súčasnosti možné pomocou neurozobrazovacej techniky. 

Neurozobrazovanie je nová medicínska technika, využívajúca rôzne metódy na priame, alebo nepriame zobrazenie štruktúry a funkcie mozgu. 

Najčastejšie diferenciálne diagnózy, ktoré je dôležité odlíšiť, sú iné psychiatrické diagnózy ako schizofrénia, úzkostné poruchy, zneužívanie návykových látok, porucha osobnosti (psychopatie). 

Diagnóza u detí

Hoci diagnostika detí a tínedžerov s bipolárnou poruchou zahŕňa rovnaké kritériá, aké sa používajú u dospelých, príznaky detí a tínedžerov majú často odlišné vzorce a nemusia presne zapadať do diagnostických kategórií.

U detí sa môže bipolárna porucha zameniť za poruchu pozornosti s hyperaktivitou (ADHD) a poruchu opozičného vzdoru.  

Niekedy sú však tieto choroby kombinované, vtedy je diagnostika omnoho náročnejšia.

Medzi týmito epizódami extrémnych výkyvov nálad je väčšina pacientov bez príznakov. U malého percenta jedincov sú prítomné aj chronické symptómy, bez ohľadu na účinnosť liečby.

Pokiaľ je bipolárna porucha včas diagnostikovaná a následne správne a dlhodobo liečená, pacienti majú šancu prežiť produktívny život.

Avšak bez liečby sa príznaky ochorenia postupne zhoršujú, sú nezvládnuteľné. Pacienti často prepadajú návykovým látkam, či sa uchyľujú k sebapoškodzovaniu s myšlienkami a pokusmi o samovraždu.