Poruchy a zmeny osobnosti: Ako rozpoznať a riešiť psychické problémy?

Čo je porucha osobnosti?

Porucha osobnosti je duševný (mentálny) stav, ktorý sa v určitých a presne definovaných aspektoch odlišuje od tzv. normy.

Každý človek má svoju individuálnu osobnosť. Osobnosťou rozumieme spôsob, akým človek cíti, myslí a koná. Jedná sa o jedinečnú zmes vlastností, postojov a myšlienok, ktorá má vplyv na naše každodenné fungovanie, interakcie s ľuďmi a celkovo so svetom okolo nás.

Práve naša osobnosť nás robí jedinečnými a odlišuje nás od ostatných. Formuje sa vplyvom vlastností, ktoré sme zdedili, skúseností, ktoré počas života získavame ale aj vplyvom prostredia, v ktorom žijeme.

Počas života zostáva osobnosť človeka viac-menej rovnaká.

Na to, aby sme mohli u človeka hovoriť o poruche osobnosti, musia byť jeho vzorce cítenia, myslenia a správania zreteľne odlišné až nezdravé, a zároveň nie sú v súlade s očakávaným a zaužívaným spoločenským správaním.

Jedná sa o odlišnosti v dvoch z nasledovných oblastí:

• myslenie a vnímanie – ide o spôsob, akým daný človek vníma seba, svoje okolie a ako dokáže interpretovať veci a udalosti.
• emócie – týka sa to najmä ich množstva a intenzity, ale tiež primeranosti k danej situácii.
• správanie – ide o mieru, akou daný človek dokáže kontrolovať a ovládať svoje správanie.
• vzťah k iným ľuďom – jedná sa o spôsob správania sa k ľuďom.

Aké sú základné črty človeka s poruchou osobnosti?

Jedinec s poruchou osobnosti je charakterizovaný tým, že má skreslené vnímanie reality, jeho správanie a reakcie sú častokrát abnormálne a neprimerané danej situácii.

Je neflexibilný, veľmi ťažko kontroluje a mení svoje správanie alebo sa prispôsobuje rôznym situáciám. Má problém zvládať stres a jeho medziľudské vzťahy sú veľmi často plné konfliktov.

Nemá jasný a stabilný obraz o sebe samom, jeho vnímanie seba sa mení podľa situácie alebo ľudí okolo neho. Nemá stanovené pevné životné ciele a hodnoty. Môže mu chýbať empatia či rešpekt k druhým.

V mnohých situáciách reaguje emotívnym či impulzívnym správaním, máva pocity opustenosti a zraniteľnosti.

Tieto špecifické odchýlky sa prejavujú takmer vo všetkých sférach jeho života, tzn. nie sú limitované len na spúšťacie faktory. Pretrvávajú dlhodobo a počas života sú relatívne stabilné.

Tzv. odlišnosť od normy vyvoláva u človeka s poruchou osobnosti úzkosť až utrpenie. Značne ovplyvňuje jeho sociálny život a každodenné fungovanie v škole či zamestnaní. Veľmi často spôsobuje sociálnu izolovanosť.

V konečnom dôsledku netrpí len samotný človek s poruchou osobnosti, ale oveľa častejšie jeho okolie a najbližší.

V niektorých prípadoch si samotný jedinec svoj stav ani neuvedomuje. Považuje svoje správanie a myslenie za prirodzené a problém vidí skôr u druhých ľudí. Nerozpoznáva ani svoj negatívny vplyv na ostatných.

Pretrvávajúca úzkosť a frustrácia vedie k rozvoju rôznych telesných ochorení, depresii či závislostiam. Zvyšuje sa u neho taktiež riziko suicidálneho správania.

Tieto vzorce správania a myslenia sú u človeka s poruchou osobnosti hlboko zakorenené a používa ich v takmer všetkých situáciách.

Celkovo tak negatívne ovplyvňujú kvalitu jeho života.

Pôvod vzniku porúch osobnosti je rôznorodý. Na ich vzniku sa podieľa kombinácia sociálnych a enviromentálnych faktorov, ale aj genetika či funkčné a štruktúrne zmeny v mozgu.

Rozlišujeme niekoľko typov porúch osobnosti. Jednotlivé typy majú niekoľko spoločných znakov – napríklad to, že človeku značne a väčšinou negatívne zasahujú do bežného fungovania.

Zároveň však každý typ vyniká osobitnými príznakmi. Pri niektorom type poruchy osobnosti je človek utiahnutý, pri iných zas výstredný, emocionálny či dramatický.

Výskyt porúch osobnosti je vyšší u psychiatrických pacientov

Porucha osobnosti sa u človeka po prvýkrát objaví zvyčajne v období neskoršieho detstva až dospievania, a pretrváva dlhodobo až do dospelosti alebo dokonca trvale.

Môže sa objavovať samostatne, tzn. u pacienta neboli dovtedy diagnostikované žiadne iné psychické ochorenia. Ako primárna diagnóza sa týka približne 6 – 13 % populácie.

Častejší prípad je však jej rozvoj u tých pacientov, ktorí už majú rozvinuté niektoré z psychických ochorení. Jedná sa teda o komorbiditu.

Miera výskytu porúch osobnosti u psychiatrických pacientov je až na hodnote približne 30 %.

Výskyt porúch osobnosti je častý aj u ľudí s rozvinutou závislosťou (napríklad na alkohole, drogách atď.).

Podľa niektorých štúdií sa poruchy osobnosti vyskytujú s vyššou pravdepodobnosťou u mužov v mladšom veku, ktorí majú nižšie vzdelanie a tiež slabšie sociálne a ekonomické zázemie.

Ako rozpoznať jednotlivé typy porúch osobnosti?

Rozlišujeme viac ako desať typov porúch osobnosti. Ich rozdelenie a charakteristika vychádza zo systému medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH).

Tabuľka s rozdelením porúch osobnosti

Narcistický, disociálny či schizoidný typ je častejší u mužov, hraničný či závislý typ porúch osobnosti zas u žien.

Okrem vymenovaných porúch osobnosti, ktoré majú spoločný prívlastok "špecifické" existuje aj kategória tzv. zmiešaných a iných porúch osobnosti.

Do tejto kategórie sa zaraďujú také poruchy osobnosti, ktoré majú určité prejavy, ale na základe týchto prejavov ich nie je možné priradiť k niektorému z vyššie uvedených typov porúch osobnosti.

Znamená to, že v súbore príznakov nedominuje žiaden príznak natoľko, aby jednoznačne charakterizoval konkrétny typ zo špecifických porúch osobnosti.

Ďalším príkladom zo skupiny zmiešaných a iných porúch osobnosti sú významné zmeny osobnosti vznikajúce sekundárne popri inom už rozvinutom ochorení, ktoré je považované za hlavnú diagnózu.

Ide o zmeny osobnosti vznikajúce popri úzkostnej poruche, depresívnej poruche, bipolárnej poruche atď.

Osobitnú skupinu tvoria zmeny osobnosti

Okrem porúch osobnosti sa v lekárskej praxi stretávame aj s pojmom zmena osobnosti.

Pod pojmom zmena osobnosti rozumieme signifikantnú zmenu osobnosti individuálneho človeka v určitej etape jeho života (teda aj v neskoršom veku, na rozdiel od špecifických porúch osobnosti).

Hoci sa osobnosť človeka v priebehu jeho života formuje vplyvom vonkajších a vnútorných faktorov, primárne základy jeho myslenia, cítenia a správania zostávajú približne konštantné.

O možnej zmene osobnosti môžeme hovoriť v prípade, ak sa tieto základy u človeka vplyvom určitého faktora viditeľne zmenia. A teda sa vo všeobecnosti správa a reaguje spôsobom, ktorý pre neho dovtedy nebol typický.

Takáto zmena osobnosti musí byť naozaj výrazná a pretrvávať dlhšie obdobie. Tzn. netýka sa to krátkodobých a dočasných výkyvov nálad, ktoré sú pre človeka prirodzené.

Vznik a rozvoj zmien osobnosti je charakteristický u ľudí, ktorí zažili významnú až katastrofickú stresovú situáciu alebo trpia závažným psychickým ochorením. U týchto ľudí sa zvyčajne nevyskytovala predchádzajúca porucha osobnosti.

Podľa systému medzinárodnej klasifikácie chorôb sa medzi zmeny osobnosti zaraďujú nasledovné typy:

• Trvalé zmeny osobnosti po katastrofickom zážitku.
• Trvalé zmeny osobnosti po psychickej chorobe.
• Iné pretrvávajúce zmeny osobnosti.
• Nešpecifikované pretrvávajúce zmeny osobnosti.

Typickým príkladom katastrofického zážitku je prírodná pohroma, zajatie s hrozbou smrti (vojnový zajatci), koncentračný tábor, teroristické útoky, mučenie a pod.

O zmene osobnosti hovoríme vtedy, ak príznaky pretrvávajú aspoň po dobu dvoch rokov. Postihnutý človek je po prekonaní nadmieru stresujúceho zážitku nepriateľský a nedôverčivý. Má pocity prázdnoty a beznádeje, izoluje sa od spoločnosti. Pretrváva u neho pocit ohrozenia.

Zmeny osobnosti vznikajúce po prekonaní závažnej psychickej choroby alebo traumatického zážitku sa prejavujú najčastejšie sociálnou izoláciou, stratou záujmu o koníčky či aktivity, ktorým sa pacient venoval pred ochorením, kolísaním nálady, sťažovaním sa na pocit choroby až hypochondrické správanie.

Pacient má taktiež ťažkosti v zamestnaní či medziľudských vzťahoch.

Porucha osobnosti môže byť príznakom iného ochorenia, častejšie sa však rozvíja samostatne

Poruchy osobnosti vystupujú u väčšiny pacientov ako primárne diagnózy. V niektorých prípadoch však o nich môžeme hovoriť aj ako o príznaku iných ochorení, prevažne tých psychických. Znamená to, že sa rozvinuli ako následok iného, už existujúceho ochorenia.

Porucha osobnosti môže byť príznakom ochorení alebo stavov, ako je napríklad:

• schizofrénia,
• autizmus,
• alebo zneužívanie a závislosť na liekoch, drogách, alkohole a pod.

Poruchy osobnosti ako primárne diagnózy nemajú vysvetlenú a dokázanú presnú príčinu ich vzniku.

Predpokladá sa niekoľko možných príčin, pričom veľkú rolu v tomto zohráva pôsobenie rizikových faktorov. Z nich sú kľúčové najmä genetická predispozícia, enviromentálne faktory a životné skúsenosti.

Ako už bolo spomenuté, poruchy osobnosti sa objavujú v období detstva až dospievania. Hlavnú rolu v procese vzniku zohrávajú dedičné faktory a tiež prostredie, v ktorom dieťa vyrastá a ktoré vplýva na vývoj jeho osobnosti.

Toto sú príklady rizikových faktorov, ktoré sa podieľajú na vzniku porúch osobnosti:

• Genetické faktory – poruchy osobnosti sú čiastočne dedičné, ich vznik je pripisovaný génom.
• Zmeny v mozgu – u pacientov s poruchami osobnosti sa pozorovali odchýlky, napríklad zmenšenie časti mozgu s názvom amygdala, ktorá má na starosti spracovávanie podnetov strachu a ohrozenia.
• Vzťah rodiča k dieťaťu – interakcia a celkovo vychádzanie rodiča s dieťaťom (a naopak) sú dôležité, formujú emocionálnu stránku dieťaťa a ovplyvňujú spôsob ovládania emócií či empatiu.
• Rodinné zázemie a atmosféra – rizikové sú chaotické a nestabilne fungujúce rodiny.
• Trauma z detstva – fyzické týranie alebo zanedbávanie dieťaťa, sexuálne zneužívanie.
• Verbálne týranie v detstve – ak rodič kričí na dieťa, hovorí mu, že ho nemá rád alebo sa mu vyhráža, že dieťa pošle preč.
• Kultúrne faktory.
• Ekonomické faktory.

Osobitnú skupinu popri poruchách osobnosti tvoria zmeny osobnosti.

Zmeny osobnosti vystupujú veľmi často ako príznak iných psychických ochorení. Vyskytujú sa napríklad pri:

• úzkostnej poruche,
• záchvatoch paniky,
• depresii,
• obsesívno-kompulzívnej poruche,
• disociatívnej poruche,
• post-traumatickej stresovej poruche,
• bipolárnej poruche,
• schizofrénii.

Okrem psychických ochorení sa môžu zmeny osobnosti objavovať aj pri iných ochoreniach a stavoch, napríklad:

• po otrase mozgu,
• ako následok mŕtvice,
• pri nádoroch mozgu,
• pri závažných zápalových ochoreniach mozgu (meningitída, encefalitída),
• ako následok srdcového infarktu,
• pri skleróze multiplex,
• pri demencii,
• pri Parkinsonovej alebo Alzheimerovej chorobe,
• pri epilepsii,
• v špecifických prípadoch po operácii v celkovej anestézii,
• pri telových ochoreniach, ktoré majú vplyv na mozog – ako napríklad zlyhanie pečene a obličiek, nedostatočná hladina cukru v krvi, systémový lupus erythematosus, syfilis a pod.
• u ľudí vo vyššom veku,
• pri rozvinutej závislosti na alkohole alebo iných návykových látkach,
• pri intoxikácii liekmi alebo ako závažný vedľajší účinok liekov.

Človek s poruchou osobnosti si svoj problém ani nemusí uvedomovať

Odhalenie a diagnostika poruchy osobnosti u konkrétneho pacienta je častokrát náročná. Sám pacient si totiž nemusí uvedomovať, že jeho správanie je niečím odlišné a patologické.

V tomto smere by mu mali byť nápomocní práve jeho najbližší.

Pacienti s poruchami osobnosti vyhľadávajú odbornú pomoc aj sami. Dochádza k tomu hlavne v prípadoch, kedy sa u nich začnú vyskytovať pridružené psychické poruchy ako je úzkosť, poruchy nálady, fóbia, poruchy spánku či príjmu potravy.

Ďalším dôvodom návštevy odborníka môže byť celková nespokojnosť, nekontrolovateľné reakcie, sociálna izolácia, nesamostatnosť či konfliktné vzťahy.

Diagnostika pozostáva z niekoľkých krokov, ktoré zvyčajne zahŕňajú psychiatrické hodnotenie, pri ktorom sa lekár zameriava na klinické prejavy pacienta, vedie s pacientom rozhovor o jeho myšlienkach, pocitoch a správaní, rodinnom zázemí, vzťahoch, anamnéze, závislostiach a pod.

Ďalším krokom je psychologické vyšetrenie pozostávajúce napríklad z dotazníkov. Lekár sa pre objektívne dotvorenie obrazu snaží získať informácie aj od blízkych osôb pacienta.

Poruchy osobnosti by sa mali liečiť

Liečba porúch osobnosti je náročný, dlhodobý a komplexný proces. Pozostáva z kombinácie medikamentóznej liečby a psychoterapie.

Za najväčšie prekážky v liečbe porúch osobnosti považujeme nedostatočné reagovanie pacientov na liečbu, chýbanie vhodných liekov schválených priamo na terapiu porúch osobnosti a celkovo nedôveru pacientov v liečbu, najmä ak nevidia želané výsledky.

Ciele liečby môžu byť nastavené tromi smermi:

• Zvládnutie krízových stavov, ako sú samovražedné sklony, seba-poškodzovanie či agresivita (priorita).
• Zvládnutie akútne vyeskalovaných symptómov alebo nepríjemných pridružených stavov, ako je depresia či úzkosť.
• Dlhodobá udržiavacia liečba.

Z liekov sa najčastejšie používajú antidepresíva, antipsychotiká, stabilizátory nálady a lieky proti úzkosti, pri niektorých typoch porúch aj lítium.

Dôležitou súčasťou liečby porúch osobnosti je psychoterapia. Patrí medzi najúčinnejšiu dlhodobú terapiu. Niekedy sa využíva samostatne, inokedy v kombinácii s medikamentóznou liečbou.

Pomáha pacientovi pochopiť jeho stav a naučiť ho, že sa jedná o jeho vnútorný problém, že príčinou jeho problémov nie sú iní ľudia či situácie. Psychoterapia pomáha znížiť dopady úzkosti a depresie na pacienta, redukuje jeho nezdravé spoločenské správanie a osobnostné črty.

Z metód psychoterapie sa v závislosti od typu poruchy osobnosti pristupuje k:

• kognitívno-behaviorálnej terapii,
• dialektickej behaviorálnej terapii,
• psychoanalýze,
• dynamickej skupinovej psychoterapii,
• prípadne psychovzdelávaniu.

Podobný postup sa aplikuje aj pri zmenách osobnosti

Primárnou odlišnosťou pri diagnostike zmien osobnosti je potreba identifikovať príčinu vzniku týchto zmien. Lekár by mal odlíšiť, či je zmena osobnosti príznakom mentálneho alebo telového ochorenia.

Liečba je následne zameraná na odstránenie alebo zmiernenie práve toho primárneho ochorenia.

Redukcia symptómov zmien osobnosti môže byť podporená medikamentóznou terapiou a psychoterapiou. Tieto metódy liečby sú rovnaké, ako pri liečbe porúch osobnosti.

Neliečení pacienti končia až na ulici

Celková prognóza u ľudí s poruchami osobnosti nie je veľmi priaznivá. Vychádza to najmä z faktu, že títo ľudia častokrát nevyhľadajú lekársku pomoc.

Pokročilo rozvinuté poruchy osobnosti zasahujú človeku do každodenného života. Narúšajú jeho fungovanie v zamestnaní a medziľudské vzťahy.

U týchto pacientov existuje vyššie riziko nezamestnanosti, rozvodov, užívania návykových látok, domáceho násilia či zneužívania, kriminálnych skutkov, samovrážd alebo bezdomovectva.

Okrem toho neliečení pacienti s poruchami osobnosti predstavujú celospoločenský problém, zaťažujú zdravotníctvo a taktiež iné sektory.

Zaujímavosťou je, že u niektorých typov porúch dochádza s pribúdajúcim vekom k oslabeniu závažnosti príznakov, nastáva tzv. vyhorenie.