Perikarditída: Zápal srdcového obalu. Aké má príčiny a príznaky?

Rizikom je najmä vznik srdcovej tamponády a perikardálneho výpotku – akumulácia tekutiny pod osrdcovníkom. Aká je etiológia vzniku perikarditídy, príznaky a možnosti liečby? Odpovede na otázky a mnoho iného sa dozviete pokračovaním v článku.

Srdcový obal v skratke

Perikard je pevný ochranný vak (blana) obklopujúci srdce. Skladá sa z 2 listov, a to z vonkajšej fibróznej a vnútornej seróznej vrstvy. Za fyziologických okolností je v perikardiálnej dutine medzi dvomi vrstvami 20-30 ml tekutiny.

Pod perikardom sa nachádza myokard (svalovina srdca) a vnútorná blanová vrstva endokard.

Funkcie perikardu:

• Regulácia (obmedzenie) pohybu srdca
• Ochranná funkcia pred infekciou srdca
• Zníženie trenia srdca s okolitým tkanivom

Perikarditída

Zápalové ochorenie srdcového obalu má rôznu etiológiu. Charakteristickým príznakom je bolesť hrudníka na ľavej strane. V niektorých prípadoch pripomína infarkt myokardu, nakoľko tiež môže dochádzať k vystreľovaniu bolesti do ľavého ramena.

Podľa dĺžky trvania vzniku zápalového procesu je perikarditída delená na akútnu a chronickú.

Perikarditída je teda porucha srdcového perikardu, pri ktorej je tkanivo osrdcovníka opuchnuté a zapálené. Dochádza k vzniku zápalového ložiska na infekčnom alebo neinfekčnom podklade priamo v blane osrdcovníku.

Tento zápalový proces narúša fyziologickú funkciu srdca.

Perikardiálny výpotok je stav spôsobený akumuláciou veľkého množstva tekutiny medzi perikardom a samotným srdcom. Za fyziologických okolností je v perikarde malé množstvo tekutiny, ktoré umožňuje hladký pohyb srdca vo vnútri osrdcovníka.

Srdcová tamponáda zase predstavuje zvýšený tlak na srdce kvôli nadmernej tekutine alebo tvorbe krvi v perikardu. Následok je zníženie srdcového výkonu a nedostatok krvného zásobovania do celého tela.

Najzávažnejším dôsledkom prítomnosti nadmernej tekutiny v perikarde je hemodynamický kolaps v dôsledku útlaku dutín srdca (nemožnosti ich plnenia).

Rýchlo sa tvoriaca tekutina pri akútnej perikarditíde môže stlačiť srdce do takej miery, že znemožní plnenie pravej komory srdca krvou.

Jedná sa najmä o vírusové a bakteriálne infekcie, plesne (huby) či prípadne parazity.

V rámci vírusov najmä Coxsakcie, Ebstein-Barr, echovírusy, enterovírusy, parvovírusy, herpesvírusy či HIV. V rámci bakteriálnej nákazy Spathyloccocus, Coxiella burnetti či baktérie tuberkulózy. Mykotické nákazy najmä Hipoplasma a Candida.

Neinfekčná perikarditída môže vznikať v dôsledku autoimunitného, metabolického ci nádorového ochorenia v blízkej oblasti. Systémový lupus, sarkoidóza, reumatoidná artritída, vaskulitída, hypotyreóza či samotné mechanické poškodenie perikardu.

Možný je i Desslerov syndróm (perikarditída po prekonaní infarktu myokardu) a postperikardiotomický syndróm u pacientov po kardiovaskulárnej (srdcovocievnej) operácii.

V klinickej praxi je využívaný termín idiopatická perikarditída, ktorý označuje najmä akútnu perikarditidu, u ktorej nebola stanovená presná etiológia vzniku.

Ak sa u Vás vyššie uvedené akútne príznaky prejavia, je potrebné bezodkladne volať záchranku, najmä  ak je bolesť sprevádzaná vegetatívnymi príznakmi – potenie, slabosť či závrat.

Bolesť na hrudníku však môže byť pri perikarditíde aj tupá a tlaková.

Perikarditídu môže sprevádzať sťažené dýchanie, búšenie srdca, kašeľ, zvýšená únava, bolesť svalov a v prípade vystupňovaného zdravotného stavu až samotné vážne príznaky srdcovej poruchy (opuchy členkov, lýtok či opuch brušnej steny).

V prípade chronickej perikarditídy nemusia byť klinické príznaky veľmi výrazne, keďže stav vzniká postupne a perikard sa zväčšenému objemu tekutiny môže v určitej miere prispôsobiť.

Možné príznaky zápalu perikardu:

• Bolesť na hrudníku
• Búšenie srdca (palpitácia)
• Suchý kašeľ
• Dušnosť
• Zhoršené dýchanie
• Opuchy dolných končatín
• Obtiaže pri prehĺtaní a kašlaní
• Bolesť svalov a kĺbov
• Zvýšená telesná teplota
• Nadmerná únava a slabosť

Základom je odobratie krvnej vzorky a jej laboratórne posúdenie pre potvrdenie alebo vyvrátenie prítomnosti infekčných vírusov, či baktérií v organizme. Zisťujú sa i hodnoty zápalových markerov (CRP, leukocytóza) určujúcich prítomnosť zápalu v tele pacienta.

K základnej diagnostike perikarditídy patrí EKG – elektrokardiografia. Dochádza k meraniu elektrickej aktivity srdca, pričom výsledkom je EKG krivka určujúca presné vlny, kmity a intervaly jednotlivých srdcových impulzov pacienta.

Podľa EKG diagnostiky je možné zistiť poruchy srdcového rytmu, ktorých príčinou môže byť práve perikarditída

V rámci fyzikálnych zobrazovacích metód je využívaný Röntgen. Zo snímky hrudníka možno získať informáciu o tvare a veľkosti tieňa srdca a určiť prítomnosť nadbytku tekutiny (pleurálny alebo perikardiálny výpotok).  

Zväčšený guľovitý srdcový tieň môže byť znakom nadmerného perikardiálneho výtoku.

V súčasnosti je však uprednostnené MRI alebo CT vzhľadom na vyššiu citlivosť v ranných štádiách ochorenia.

MRI (magnetická rezonancia) a CT (počítačová tomografia) slúži najmä na získanie detailného obrazu osrdcovníka. Majú najlepšiu citlivosť práve pre zobrazenie zhrubnutého a kalcifikovaného perikardu.

Ultrazvuková echokardiografia je vhodná na detailné zobrazenie vnútorných štruktúr srdca. Popisuje veľkosť, stav, štruktúru srdcového svalu i chlopní.

Vyšetrenie sa vykonáva najmä za účelom zistenia hromadenia tekutiny v okolí srdca. Echokardiografia ukáže systolickú funkciu a prípadnú konstrikciu srdcových komôr.

Srdcová katetrizácia slúži na simultánne meranie tlakov v srdcových komorách. Špeciálna hadička (katéter) je aplikovaná do žilného systému a zavedená cievami priamo do srdca pacienta.

Analýza perikardiálnej tekutiny sa vykonáva ak je prítomný veľký výtok (perikardiocentéza). Tekutina sa posiela na biochemickú, mikrobiologickú a patologickú laboratórnu analýzu.

Perikardiocentéza je taktiež liečebný postup pre drenáž nadmernej tekutiny perikardu.

Prognóza

Dobrá prognóza závisí od skorej diagnostiky, zistenia príčiny vzniku a odbornému stanoveniu liečby.

Prognózu pacientov s perikarditídou ovplyvňuje intenzita zápalu a zvolená liečba. Vírusové perikarditídy sú vo väčšine prípadoch vyliečené bez následkov. Prognóza perikarditíd následkom poranenia srdca závisí od jeho závažnosti.

Avšak akákoľvek príčina akútnej perikarditídy môže pretrvávať a viesť následne k chronickej perikarditíde.

Chorobou často vedúcou k chronickej perikarditíde je napríklad tuberkulóza, rádioterapia a stavy po operácii srdca. Zhrubnutie, jazvenie kalcifikáty perikardu následne obmedzujú plnenie srdca. Dochádza ku tkzvn. konstriktívnej perikarditíde. 

Prevencia vzniku perikarditídy

Prevencia perikarditídy je obmedzená, je však možné určitými zásadami a faktormi minimalizovať riziko jej vzniku.

Základom je eliminácia rizika nákazy infekciou, dôsledné hygienické opatrenia a vyvarovanie sa styku infekčných osôb. Doporučené (obzvlášť u ľudí s oslabenou imunitou) je absolvovanie očkovania na určité vírusy, ako je chrípka či aktuálne SARS - Covid19.

Pokiaľ je u Vás prítomná iná zdravotná diagnóza, je potrebná jej odborná liečba, pričom tak dochádza k eliminácii pridružených zdravotných komplikácii.

Dôležitým faktorom prevencie ťažkého priebehu perikarditídy je skorá diagnostika – vyhľadanie lekárskej pomoci ihneď pri prvých príznakoch.

Základným predpokladom pre ľahší priebeh ochorenia je silný imunitný systém. Vhodná je pravidelná pohybová aktivita, eliminácia stresu, vyvážená plnohodnotná strava a pravidelný príjem potrebných vitamínov i minerálov.