Inkontinencia moču: Čo je to a prečo vzniká? + Typy a príznaky

Únik moču sa môže týkať žien aj mužov, oveľa častejšie sa však vyskytuje u žien.

Zároveň pre každého pacienta predstavuje vážny spoločenský a hygienický problém.

Inkontinencia moču nie je považovaná za samostatné ochorenie. Hovoríme skôr o príznaku, ktorý poukazuje na prítomnosť funkčného ochorenia dolných močových ciest.

Medzinárodná spoločnosť pre kontinenciu (ICS) definuje v súčasnosti inkontinenciu ako symptóm akéhokoľvek mimovoľného úniku moču.

Anatómia dolných močových ciest

Pre správne pochopenie problematiky inkontinencie je dôležité poznať anatómiu a funkciu dolných močových ciest.

Medzi kľúčové časti tejto sústavy patrí močový mechúr, močová rúra a zvierače.

Stena močového mechúra pozostáva z vrstvy svalov a z vnútornej výstelky. Mohutná vrstva svalov je tvorená hladkými svalmi uloženými v spleti vlákien kolagénu a súhrnne sa nazýva detrúzor. Svaly mechúra nie sú ovládané vôľou človeka.

Vnútorná výstelka mechúra je tvorená epitelom nazývaným urotel.

Močový mechúr je elastický, vďaka čomu sa v ňom môže hromadiť moč a zároveň nevzniká výrazný tlak v jeho vnútri.

V prípade, že je mechúr prázdny, jeho stena je hrubá a vnútorná výstelka nariasená. Keď sa mechúr naplní, stena je tenšia a vo vnútri vyhladená.

Objem močového mechúra sa pohybuje v rozmedzí 250 – 300 ml. V niektorých prípadoch má však vnútro mechúra schopnosť roztiahnuť sa až do objemu 1500 ml.

S pribúdajúcim vekom sa kapacita močového mechúra znižuje.

Za normálny počet močení v priebehu dňa sa považuje 7 – 8 močení, pričom pri jednom močení človek vylúči približne 250 – 300 ml moču. Pri prvom rannom močení býva tento objem zvyčajne vyšší.

Prvotný pocit potreby na močenie prichádza vtedy, keď je močový mechúr naplnený cca na 200 – 250 ml.

Samotný močový mechúr nemá zvierač. Za udržiavanie moču vo vnútri mechúra je zodpovedný zvierač močovej rúry, ktorá sa na mechúr napája z jeho spodnej časti. Zvierač je tvorený priečne-pruhovaným svalstvom a ovládame ho našou vôľou.

Dôležitým faktorom pre udržanie moču je aj elasticita sliznice močovej rúry, schopnosť kontrakcie svalstva močovej rúry, pozícia hrdla močového mechúra, miera opory okolitých tkanív a tiež fungovanie nervov nachádzajúcich sa v oblasti panvy.

Dolné močové cesty plnia dve základné funkcie:

• Uskladňovaciu, pri ktorej je svalstvo mechúra relaxované a zvierače naopak stiahnuté. To umožňuje hromadiť moč v močovom mechúre.
• Vyprázdňovaciu, pri ktorej sú zvierače uvoľnené a svalstvo mechúra stiahnuté. To umožňuje vypudiť moč von z mechúra.

Tieto dve funkcie sú riadené nervovým systémom a aktivujú sa v súlade s potrebami organizmu.

K nechcenému úniku moču – inkontinencii môže dochádzať pri narušení štruktúry alebo funkcie jednotlivých súčastí dolných močových ciest.

Medzi niektoré faktory, prispievajúce k rozvoju inkontinencie zaraďujeme napríklad:

• Poškodenie väzivového tkaniva, ktorým sa fixujú panvové štruktúry k stenám panvy.
• Poškodenie svalov panvového dna, ktoré podopierajú močovú rúru.
• Zníženú funkciu priečne-pruhovaného svalstva zvierača močovej rúry.
• Zmeny v elasticite a nervovom zásobení detrúzora.
• Zmeny vo vnútornej výstelke močového mechúra (urotel).
• Zmeny v zložení moču.
• Zmeny v centrálnej nervovej sústave.

Rozlišujeme:

• Stresovú inkontinenciu.
• Urgentnú inkontinenciu.
• Zmiešanú inkontinenciu.
• Reflexnú inkontinenciu.
• Inkontinenciu z pretekania.
• Funkčnú inkontinenciu.

Medzi najčastejšie sa vyskytujúce typy inkontinencie zaraďujeme stresovú, urgentnú a zmiešanú inkontinenciu.

Stresová inkontinencia

Stresová inkontinencia je nedobrovoľný únik moču vyskytujúci sa pri fyzickej námahe a cvičení (beh, skákanie, dvíhanie ťažkých predmetov), alebo pri stavoch ako je smiech, kašľanie či kýchanie.

Primárnym dôvodom úniku moču je oslabenie uzáveru močového mechúra.

Pri spomenutých činnostiach vzniká v oblasti brucha zvýšený tlak. Nárazovo vznikajúci tlak prekoná brániaci mechanizmus oslabeného uzáveru močového mechúra a tak dôjde k úniku moču.

Stresová inkontinencia je veľmi často mylne chápaná ako únik moču v dôsledku psychickej zmeny alebo rozpoloženia. Jedná sa však o únik moču výlučne v dôsledku tlaku.

Uzáver močového mechúra môže byť oslabený z dvoch dôvodov. Kvôli poškodenej funkcii zvierača močovej rúry alebo kvôli hypermobilite močovej rúry.

Poškodená funkcia zvierača sa môže vyskytovať po opakovaných operáciách v panvovej oblasti (urologické, gynekologické, chirurgické), po úrazoch panvy alebo močových ciest, pri nervových ochoreniach, s pokročilým vekom, ale aj pri výskyte nádorov.

U mužov sa vyskytuje veľmi často po chirurgickom odstránení prostaty.

Hypermobilita močovej rúry sa vyskytuje iba u žien, a to pri stavoch ako je obezita, chronický kašeľ a zápcha, pôrod, starnutie alebo menopauza.

Súvisí s oslabením spojivových tkanív a svalov v panve, ktoré slúžia ako opora pre močovú rúru a spodnú časť močového mechúra.

Tieto tkanivá sa sčasti podieľajú na kontrakcii močovej rúry a pri ich oslabení nedokážu poskytovať dostatočnú oporu. V dôsledku toho je močová rúra pohyblivejšia a vplyvom záťaže poklesne.

Pokles spôsobí zníženie tlaku, močová rúra tak nie je schopná kontrakcie a následne prepúšťa moč.

Stresová inkontinencia je najčastejším typom inkontinencie spomedzi všetkých ostatných. Vyskytuje sa častejšie u žien a to najmä v strednom veku (45 – 49 rokov).

Urgentná inkontinencia

Urgentná inkontinencia je chápaná ako mimovoľný únik moču, ktorému predchádza náhle a silné nutkanie na močenie, a toto nutkanie nie je možné potlačiť.

Príčinou vzniku tohto typu inkontinencie je nedostatočný mechanizmus tlmenia kontrakcií svalstva močového mechúra, čím dochádza k nadmernej aktivite mechúra.

Problém sa teda týka výlučne močového mechúra, pričom môže ísť buď o nadmernú aktivitu detrúzora, slabú komplianciu detrúzora alebo prehnanú citlivosť močového mechúra.

Urgentná inkontinencia ako príznak je súčasťou väčšieho komplexu príznakov, ktoré sú charakteristické pre hyperaktívny močový mechúr.

Nadmerná a nekontrolovaná aktivita močového mechúra môže vznikať v dôsledku poškodenia centrálnej nervovej sústavy (cievna mozgové príhoda, poranenie miechy), ochorenia skleróza multiplex, infekcií, zápalov alebo nádorov dolných močových ciest.

Zmiešaná inkontinencia

Zmiešaná inkontinencia vzniká kombináciou stresovej a urgentnej inkontinencie. Vyskytuje sa častejšie ako samotná urgentná inkontinencia.

Ostatné typy inkontinencie

Reflexná inkontinencia je nechcený únik moču z dôvodu poškodenia nervov, nervového ochorenia alebo vrodenej abnormality.

Výsledkom je neschopnosť močového mechúra zadržiavať moč a vyprázdňovať sa.

Tento typ inkontinencie sa spája s nutkaním na močenie, náhlym únikom moču, častým močením, neúplným vyprázdnením mechúra, infekciami močových ciest alebo stratou objemovej kapacity močového mechúra.

Inkontinencia z pretekania je únik moču vznikajúci pri zhoršenej schopnosti močového mechúra kontrahovať sa alebo pri upchatí vývodu močového mechúra.

Tým dochádza k narušenému vyprázdňovaniu mechúra a jeho preplňovaniu. Moču uniká často alebo nepretržite.

Príčinou môže byť poškodenie nervov v panvovej oblasti (z dôvodu ochorenia alebo po operáciách), ochorenia prostaty (zväčšenie, nádor), lieky ovplyvňujúce dolné močové cesty, ochorenia močovej rúry (zúženie, nádor), prípadne zvýšený tlak v oblasti panvy.

Funkčná inkontinencia je únik moču vyskytujúci sa u osôb, ktorých psychický stav, neschopnosť pohybu, či iný zdravotný alebo enviromentálny problém znemožňuje samostatnú návštevu toalety.

Tzn. títo pacienti nemajú žiadnu patologickú príčinu inkontinencie súvisiacu s poškodením nervov alebo močových ciest.

Zriedkavejšia forma inkontinencie je nočná enuréza, kedy dochádza k úniku moču počas spánku. Pacient únik moču nevníma a zobudí sa zvyčajne až s odstupom času na pocit vlhka.

Medzi zriedkavé typy inkontinencie patrí aj posturálna inkontinencia, kedy moč uniká pri zmene polohy (postavenie sa, predklon) a tiež únik moču počas pohlavného styku.

Vo všetkých spomenutých prípadoch sa jedná o uretrálny typ inkontinencie, tzn. moč uniká cez močovú rúru.

Spomenúť môžeme však aj špecifický typ inkontinencie moču a to extrauretrálnu inkontinenciu (extra – mimo, uretra – močová rúra).

Nejdená sa o inkontinenciu v pravom slova zmysle, pretože je spôsobená chybným vyústením močových ciest, a teda moč odteká patologickou cestou.

Ako príklad môžeme uviesť odtok moču cez pošvu, z dôvodu vzniknutej trhliny v tkanive medzi močovou rúrou a pošvou.

Určenie konkrétneho typu inkontinencie a jej príčiny je kľúčové pre voľbu vhodnej a účinnej terapie.

Okrem jednotlivých typov rozlišujeme aj niekoľko stupňov inkontinencie, ktorými sa v klinickej praxi hodnotí jej závažnosť.

• I. stupeň – jedná sa o občasný únik moču po kvapkách, s frekvenciou maximálne 2-krát denne.
• II. stupeň – jedná sa o častý únik moču vo väčšom množstve, s frekvenciou niekoľkokrát denne.
• III. stupeň – jedná sa o trvalý únik moču, s frekvenciou niekoľkokrát denne a aj v noci v ľahu. Môže byť spojený aj s inkontinenciou stolice.

Výskyt a rizikové faktory pre vznik inkontinencie

Inkontinencia postihuje vo všeobecnosti viac ženy, ako mužov. Kým u žien sa výskyt niektorého typu inkontinencie týka 10 – 30 % z celkového počtu, u mužov je výskyt nižší ako 10 %.

Častejší výskyt inkontinencie sa pozoruje aj s pribúdajúcim vekom, pričom podiel žien so stresovou inkontinenciou s pribúdajúcim vekom klesá a podiel mužov a žien s urgentnou a zmiešanou inkontinenciou stúpa.

Zároveň ženy s urgentnou alebo zmiešanou inkontinenciou udávajú horšiu kvalitu života v porovnaní so ženami so stresovou inkontinenciou moču.

Presné údaje o výskyte inkontinencie sú pomerne ťažko získateľné. Dôvodom je najmä samotný charakter tohto zdravotného problému, ktorý zapríčiňuje, že sa k nemu dotknutí pacienti nepriznávajú.

Tabuľkový prehľad číselných faktov týkajúcich sa inkontinencie

Na vzniku inkontinencie moču sa podieľa pomerne mnoho faktorov.

Medzi najvýznamnejšie a najlepšie preskúmané faktory, ktoré považujeme za rizikové pre rozvoj tohto problému, patria:

• Zvyšujúci sa vek.
• Inkontinencia moču postihuje častejšie ženy.
• Rodinná predispozícia.
• Biela rasa.
• Tehotenstvo.
• Pôrod, jeho spôsob a počet pôrodov.
• Menopauza.
• Infekcie močových ciest.
• Ochorenia panvového dna (pokles panvových orgánov).
• Operácie v oblasti panvy, pri ktorých mohlo dôjsť k poškodeniu štruktúr panvového dna.
• Ochorenia priedušiek a pľúc. Častým príznakom je kašeľ, ktorý zvyšuje tlak v oblasti brucha.
• Ochorenia nervovej sústavy, ktoré ovplyvňujú miechu. Napríklad mŕtvica, skleróza multiplex, Parkinsonova choroba.
• Nadváha alebo obezita. Vyššia hmotnosť zvyšuje tlak v oblasti brucha, čím dochádza k namáhaniu a oslabovaniu štruktúr panvového dna.
• Cukrovka.
• Chronická zápcha.
• Ochorenia a operácia prostaty u mužov.
• Telesné postihnutie, pri ktorom je obmedzená pohyblivosť a obratnosť.
• Rádioterapia.
• Nadmerný príjem alkoholu alebo kofeínu.
• Nedostatočný príjem tekutín, ktorý má za následok vysokú koncentráciu moču a dráždenie močového mechúra.
• Fajčenie. Riziko vzniku inkontinencie je 2,3-krát vyššie ako u nefajčiarov.
• Napríklad hormonálna substitučná terapia, niektoré lieky na srdcové ochorenia a na zníženie krvného tlaku, lieky na zvýšenie tvorby a vylučovania moču, lítium, silné lieky proti bolesti – opioidy, lieky na spanie alebo ukľudnenie, antidepresíva.

V tehotenstve sa u žien môže objavovať najmä stresová inkontinencia moču. Týka sa 8 – 85 % žien a po pôrode sa u väčšiny žien upraví.

Avšak u žien, ktoré sa počas tehotenstva stretli s inkontinenciou, existuje zvýšené riziko jej opätovného výskytu po piatich a viac rokoch od vaginálneho pôrodu (v porovnaní so ženami, ktoré nemajú počas tehotenstva s inkontinenciou skúsenosť).

Inkontinencia ako skrytý, ale závažný problém

Okrem toho, že inkontinencia moču je zdravotný a hygienický problém, jej závažnosť spočíva aj v mnohých ďalších smeroch.

S inkontinenciou moču úzko súvisí vznik kožných problémov. Pri kontakte moču s pokožkou, najmä pri dlhodobom alebo opakujúcom sa kontakte, dochádza k jej poškodeniu.

Typickými príznakmi poškodenia je začervenanie, podráždenie, štípanie, bolesť, vznik vyrážok alebo kožnej infekcie v mieste kontaktu.

Inkontinencia má ďalej negatívny vplyv na psychiku pacienta, jeho sebavedomie a spoločenské zaradenie. Pacient cíti hanbu, trápi sa, zatajuje a odmieta prijať inkontinenciu ako problém. To vedie k neskorému alebo žiadnemu vyhľadaniu lekárskej pomoci.

U pacientov postihnutých inkontinenciou sa významne zvyšuje miera výskytu depresie a sociálnej izolácie. Vyhýbajú sa spoločenským udalostiam, cestovaniu, fyzickým aktivitám, dokonca aj každodenným činnostiam.

Značným spôsobom je ovplyvnená aj sexuálna stránka života pacientov.

Inkontinencia moču síce nie je život ohrozujúca, významným spôsobom však ovplyvňuje a narúša kvalitu života.

Odhliadnuc od individuálneho pacienta je inkontinencia dokonca aj ekonomickým problémom.

Napriek faktu, že počet prípadov inkontinencie je pomerne vysoký a neustále sa zvyšuje, informovanosť o probléme a vyhľadanie odbornej pomoci stále ďaleko zaostávajú.

Inkontinencia je jednoducho stále tabu.

Aké sú príznaky inkontinencie moču?

Je dôležité si uvedomiť, že už samotná inkontinencia je príznak. Je to dočasný alebo trvalý príznak, ktorý vypovedá o určitej zmene alebo zdravotnom probléme.

Únik moču ako príznak môže mať rôzny charakter. Existujú rozdiely v objeme uniknutého moču (po kvapkách alebo prúdom), frekvencii úniku (jedenkrát za deň alebo niekoľkokrát za deň, prípadne aj v noci) alebo situácii či podmienkach, v ktorých k úniku dochádza.

Charakter únikov následne vypovedá o konkrétnom type inkontinencie.

S inkontinenciou môže preto úzko súvisieť:

• Únik moču počas bežných aktivít alebo počas cvičenia.
• Náhle a nekontrolovateľné nutkanie na močenie.
• Časté močenie.
• Únik moču bez predchádzajúceho pocitu, nutkania alebo stimulu.
• Časté budenie v noci, kvôli potrebe močiť.
• Nočne pomočovanie.
• Bolesť v oblasti brucha (najmä pri výskyte ochorení alebo infekcií v oblasti panvového dna).

Len samostatná prítomnosť úniku moču sa nie vždy dá použiť ako relevantný podklad pre učenie typu a príčiny inkontinencie.

Dodatočne sa hodnotia aj ďalšie aspekty, ako napríklad prítomnosť faktorov zhoršujúcich inkontinenciu alebo celkový vplyv na kvalitu života pacienta.

Lekárom prvého kontaktu je v prípade pacientov s inkontinenciou všeobecný lekár. Jeho úlohou je v prvom rade rozpoznávať pacientov, ktorých sa problém inkontinencie týka a zároveň vykonať základné vyšetrenie.

Cieľom základného vyšetrenia je potvrdiť u pacienta problém s únikom moču, definovať príčiny tohto úniku, určiť konkrétny typ inkontinencie a prípadne začať s prvotnou liečbou.

V prípade potreby ďalších vyšetrení môže byť pacient odporučený k lekárovi špecialistovi, ktorý má v rukách už špecializované vyšetrenie daných pacientov. Ide najčastejšie o urológa, urogynekológa alebo neurológa.

Štandardné diagnostické vyšetrenie, na základe ktorého sa dá u väčšiny pacientov určiť typ a príčina inkontinencie, pozostáva z nasledovných krokov:

• Klinické vyšetrenie.
• Meranie zvyškového moču.
• Laboratórne vyšetrenie moču.

Klinické vyšetrenie

Prvým a zároveň kľúčovým krokom diagnostického procesu je klinické vyšetrenie.

Začína sa anamnézou. Tá zahŕňa získanie informácií o aktuálnom a predchádzajúcom zdravotnom stave pacienta, vrátane prítomnosti nervových ochorení a ochorení močovo-pohlavnej sústavy.

Detailne sa opisujú príznaky, s ktorými sa pacient stretáva (ich charakter, trvanie, častosť výskytu, množstvo uniknutého moču, prípadné používanie ochranných pomôcok), okolnosti úniku moču (kedy a pri akých činnostiach dochádza k úniku), ale tiež miera vplyvu na kvalitu života pacienta.

V tomto kroku sa tiež hodnotia rizikové faktory vplývajúce na vznik alebo zhoršenie inkontinencie, a lekár sa oboznamuje so všetkými liekmi, ktoré pacient užíval alebo v súčasnosti užíva.

Získanie anamnézy pacienta napomáha bližšie definovať problém s únikom moču a zároveň je predstupňom k voľbe najvhodnejšej možnosti liečby.

Jedným zo spôsobov, ako získavať informácie od pacienta a zároveň tieto informácie relevantne spracovať a vyhodnotiť, je použitie dotazníkových metód.

V tomto ohľade sa už niekoľko rokov v praxi používa skrátená verzia dotazníka validovaná Medzinárodnou konzultáciou o inkontinencii (ICIQ).

V ňom nájdeme otázky zacielené na častosť a množstvo unikajúceho moču, a na mieru ovplyvnenia kvality života pacienta.

Tabuľka: Dotazník Medzinárodnej konzultácie o inkontinencii – slovenská validovaná verzia

Celkové skóre 0 – 7 zodpovedá prvému stupňu, skóre 8 –14 zodpovedá druhému stupňu a skóre 15 – 21 zodpovedá tretiemu stupňu inkontinencie.

Anamnestické vyšetrenie by malo byť doplnené aj o mikčný denník.

Mikcia = močenie.

Jedná sa o detailný písomný záznam, ktorý si vedie pacient a do ktorého si zapisuje čas a objemy jednotlivých močení, ale aj každú epizódu nutkania na močenie alebo úniku moču počas 24 hodín.

Na základe mikčného denníka doktor zhodnotí počet a častosť močenia, objem moču a počet únikov, a to mu významne napomáha v určení diagnózy.

Po získaní anamnézy pacienta nasleduje ďalšie vyšetrenie – fyzikálne vyšetrenie. To spočíva najskôr v zhodnotení celkového vzhľadu pacienta, tzn. mentálneho stavu, pohyblivosti, hygieny alebo indexu telesnej hmotnosti.

Pokračuje sa niekoľkými ďalšími fyzikálnymi vyšetreniami:

• Vyšetrenie oblasti brucha hmatom, pri ktorom sa zisťujú abnormality brušnej dutiny.
• Vaginálne vyšetrenie u žien, pri ktorom sa vyšetruje najmä vaginálny vchod, stena a močová rúra.
• Vyšetrenie na zistenie poklesu panvových orgánov, tzv. Valsalvov manéver.
• Rektálne vyšetrenie prostaty u mužov.
• Sleduje sa prítomnosť opuchov, ktoré môžu mať súvis s častým nočným močením alebo nočným únikom moču.
• Neurologické vyšetrenie na zhodnotenie citlivosti a napätia análneho zvierača.

Ďalej sa v rámci klinického vyšetrenia používajú inkontinenčné testy – Marshallov test a vložkový test.

Marshallov test je stresový test, pri ktorom sa priamo sleduje únik moču a intenzita jeho úniku pri zámernom kašľaní. Vykonáva sa v ležiacej polohe alebo v stoji, a pri naplnenom močovom mechúre, avšak nie pri silnom nutkaní na močenie.

Vložkový test spočíva vo vážení ochranných inkontinenčných pomôcok – vložiek alebo plienkových nohavičiek.

Na začiatku testu sa konkrétna inkontinenčná pomôcka odváži.

Pacient v priebehu nasledujúcich 15 minút vypije 500 ml tekutiny a počas 45 minút vykonáva štandardné cviky alebo činnosti (chôdza, beh na mieste, výstup po schodoch, kašeľ, vstávanie zo sedu, zdvíhanie predmetov atď.).

Inkontinenčná pomôcka sa opäť odváži. Za pozitívny nález je považovaný prírastok na hmotnosti pomôcky vyšší ako 2 g (približne 2 ml moču). Prírastok hmotnosti do 10 g indikuje prvý stupeň, do 20 g druhý stupeň a viac ako 20 g tretí stupeň inkontinencie.

Vložkový test poskytuje objektívne posúdenie množstva unikajúceho moču, nakoľko pacient môže mať svoj vlastný odhad nepresný.

Meranie zvyškového moču

Táto metóda hodnotenia spočíva v stanovení objemu moču, ktorý zostal v močovom mechúre bezprostredne po vymočení – hovoríme o postmikčnom zvyškovom moči.

Cieľom je vyhodnotiť mieru vyprázdnenia močového mechúra. Objem zvyškového moču sa sleduje a meria ultrasonograficky, skenerom alebo pomocou katétra.

Za neadekvátne vyprázdňovanie močového mechúra sa považuje nameranie zvyšku v objeme > 100 ml, čo je približne jedna tretina kapacity mechúra.

Laboratórne vyšetrenia moču

Laboratórne vyšetrenia moču sa používajú na hodnotenie niekoľkých parametrov, ako je pH moču, prítomnosť bielkovín a glukózy, prítomnosť krvi, alebo sa tiež stanovuje špecifická hmotnosť moču.

Analýza moču sa odporúča ako nástroj na odhalenie iných súvisiacich stavov popri hodnotení inkontinencie moču – infekcií, ochorení obličiek, cukrovky, či nádorov.

Po vykonaní spomenutých diagnostických vyšetrení sa zvyčajne začína s liečbou inkontinencie. Liečba sa začína u pacientov, u ktorých sa nezistili žiadne ďalšie zdravotné problémy a nie sú potrebné žiadne ďalšie vyšetrenia.

Sú to napríklad pacienti s diagnostikovanou stresovou, urgentnou alebo zmiešanou inkontinenciou. V tomto prípade hovoríme o nekomplikovaných formách inkontinencie.

V prípade pacientov, u ktorých nie je možné začať s prvotnou liečbou, resp. prvotná liečba nie je účinná, sa pristupuje k ďalším špecializovaným vyšetreniam.

Dôvodom, prečo sa nemôže začať s liečbou je prítomnosť jedného alebo viacerých komplikujúcich faktorov. Hovoríme preto o komplikovaných formách inkontinencie.

Medzi tieto komplikujúce faktory zaraďujeme napríklad:

• Bolesť.
• Prítomnosť krvi v moči.
• Opakujúce sa infekcie močového traktu.
• Výrazný pokles panvových orgánov.
• Chirurgická liečba v oblasti panvy.
• Predchádzajúce operácie inkontinencie moču.
• Neurologické ochorenia.

Spomedzi špecializovaných vyšetrení sa v praxi používa cystometria (pri nej sa určuje kapacita močového mechúra, funkcia svalstva mechúra, zmeny tlaku vo vnútri mechúra atď.), vyšetrenia močovej rúry, sledovanie svalstva panvového dna alebo špeciálne urodynamické testy.

Spočiatku môžu byť úniky moču veľmi zriedkavé a v zanedbateľných objemoch, a tak sú zo strany pacienta nespozorované.

Postupne sa frekvencia a množstvo unikajúceho moču zvyčajne zvyšuje, najmä ak sa nerieši príčina inkontinencie a nepristúpi sa k liečbe.

Inkontinencia by sa mala vnímať ako signál pre hľadanie príčiny a iného problému v tele.

Je taktiež dôležité rozlišovať medzi dočasnou a trvalou inkontinenciou.

Inkontinencia ako dočasný problém sa môže vyskytovať pri močových a vaginálnych infekciách, zápche, v tehotenstve, pri užívaní niektorých liekov či potravín a nápojov.

Môžeme spomenúť alkohol, kofeín, umelé sladidlá, nadmerne štipľavé či korenené jedlá, vysoké dávky vitamínu C atď.

Po odstránení vyvolávajúceho faktora dočasná inkontinencia väčšinou ustupuje.

Iným prípadom je trvalá inkontinencia, pri ktorej sú úniky moču spôsobené fyziologickou zmenou alebo zdravotným problémom, a tieto úniky pretrvávajú a sú dlhodobé.

Kedy je dôležité vyhľadať lekára?

Napriek tomu, že debata o inkontinencii je pre väčšinu postihnutých pacientov nepríjemná, je dôležité o nej hovoriť.

A to najmä v prípadoch, keď úniky moču:

• Negatívne ovplyvňujú kvalitu života pacienta.
• Obmedzujú pacienta v jeho denných aktivitách a sociálnych interakciách.
• Predstavujú riziko pádov a iných úrazov pri náhlej potrebe vyhľadať toaletu. To sa týka hlavne starších pacientov.
• Poukazujú na iný závažnejší zdravotný problém.

Podobne, ako je to pri iných zdravotných problémoch, aj pri inkontinencii moču môže dôležitú úlohu zohrávať prevencia.

Hoci niektorým typom inkontinencie nie je možné predchádzať, existuje niekoľko prístupov, ktoré dokážu znižovať riziko jej vzniku.

Príkladom je udržiavanie primeranej telesnej hmotnosti, obmedzenie fajčenia, posilňovanie a precvičovanie štruktúr panvového dna, vyhýbanie sa jedlám a nápojom, ktoré sú spúšťačmi nechcených únikov moču, predchádzanie vzniku infekcií močových ciest alebo zápchy, či pravidelné kontroly u lekára (najmä v prípade rizikových pacientov).