Svet porúch správania u detí a mladistvých: Príčiny a tipy na zlepšenie?

Poruchy správania v detskom veku

Diagnostika

Kľúčovú úlohu pri diagnostike zohráva rozlíšenie "normálnej" agresie a "nepsychiatrického" problémového správania, od trvalejšieho a problémového správania.

Na základe MKCH-10 sú poruchy správania charakterizované opakovaným a dlhodobým, respektíve trvalým

• dissociálnym správaním
  • ničenie majetku iných,
  • vlámačky do domov, budov, áut,
  • zakladanie požiarov,
  • časté klamanie – aby daná osoba získala výhodu, alebo sa vyhla povinnostiam či záväzkom,
• agresívnym správaním
  • krutosť a hrubosť k druhým osobám ale aj voči zvieratám,
  • závažné a nadmerné bitky,
  • fyzická agresivita,
  • používanie nástrojov a predmetov, ktoré môžu ťažko zraniť inú osobu,
  • závažné a intenzívne výbuchy zlosti,
  • kradnutie vo forme lúpežných prepadov, vydieranie,
  • kradnutie bez konfrontácie s obeťou – napríklad kradnutie či falšovanie peňazí,
  • vynucuje si od druhých sexuálnu aktivitu,
• vzdorovitým správaním
  • záškoláctvo už pred 13-tym rokom života,
  • úteky z domu,
  • provokatívne správanie,
  • trvalá neposlušnosť.

Dôležité je si uvedomiť pojmy ako – opakovaným, dlhodobým a trvalým. Ojedinelé dissociálne správanie či činy, kriminálne priestupky a činy, vzdorovité správanie, záškoláctvo, drobné krádeže a bitky nemusia hneď naznačovať poruchy v správaní jednotlivca. Aj keď všetky tieto činy sú typické pre poruchy správania.

Pri posúdení či sa jedná alebo nejedná o poruchy v správaní, je veľmi dôležité zohľadňovať aj vek dieťaťa.

Poruchy správania sa delia do dvoch kategórií – z pohľadu ich nástupu – na:

1. včasné – poruchy správania sa začínajú objavovať v predškolskom veku – do obdobia puberty sa rozvinú na závažnejšie formy; pri tomto type je vysoké riziko kriminálneho vývoja,
2. neskoré – poruchy správania sa začínajú objavovať až počas dospievania – pri tomto type je prognóza priaznivejšia;

Ochorenia ako:

• schizofrénia,
• depresia,
• autizmus a poruchy autistického spektra,
• a ADHD sú vylučujúcim faktorom pre diagnostiku porúch správania.

Pri poruchách správania začínajúcich už u detí v predškolskom veku, je ich vývoj a prognóza menej priaznivá. V takomto prípade, môžu končiť až dissociálnou poruchou osobnosti v dospelosti. Pacient s takouto poruchou má problémy vo vzťahu k spoločnosti – takáto osoba:

• sa nezaujíma o práva iných;
• porušuje práva a zákony;
• vedome podvádza iných a to bez pocitu viny;
• nedodržuje spoločenské pravidlá a záväzky;
• nedodržiava morálku;
• je nezodpovedná;
• je často agresívna;
• je výbušná – ľahko sa rozhnevá;
• svoju agresivitu a výbušnosť ospravedlňuje a racionalizuje;
• absentuje u nej súcit či empatia;
• za svoje zlyhanie obviňuje iných.

Predpoklady ktoré vedú k vývinu dissociálnej poruchy:

• prejavy v rannom detstve,
• správanie sa nemení so zmenou prostredia, je časté a opakuje sa,
• zlé vzťahy s rovesníkmi,
• poruchy pozornosti, impulzivita či hyperaktivita,
• dysfunkčné prostredie/rodina s nefunkčnou komunikáciou a patologickým správaním.

Príčiny vzniku porúch správania

Príčin vzniku porúch správania je viacero a nie sú úplne zadefinované. Podieľajú sa na nich faktory:

• spoločenské,
• psychologické,
• a biologické.

Spoločenské faktory

Veľký vplyv zohráva rodinné prostredie. Ide najmä o:

• kriminálne činy vyskytujúce sa v rodine a okruhu najbližších ľudí,
• užívanie návykových látok rodičmi, či príbuznými,
• konfliktné rodinné prostredie – hádky, násilie prítomné v okruhu najbližších,
• nedostatočná starostlivosť, zanedbávanie dieťaťa,
• konfliktný a nenávistný vzťah rodič-dieťa a naopak.

Psychologické faktory

Medzi rizikové psychologické faktory patria:

• hyperaktivita,
• kognitívny deficit,
• jazyková bariéra,
• trauma – ktorá následne vedie k posttraumatickej stresovej poruche.

Biologické faktory

Genetické faktory sa intenzívne skúmajú. Momentálne sa však uplatňuje názor, že kľúčová je súhra medzi genetickými faktormi a prostredím.

Agresivita

Agresivita je jedným z častých prejavov porúch správania. Avšak jednoznačne určiť mieru agresivity, je veľmi náročné.

Aj keď existuje niekoľko delení – z toho najjednoduchšieho sa agresivita delí na dva typy:

1. reaktívna agresivita – impulzívna, nepremyslená, vzniká na základe hnevu a frustrácie,
2. proaktívna agresivita – dopredu premyslené správanie, ktorého sa osoba dopúšťa bez akéhokoľvek pocitu viny a výčitiek.

Na základe iných kritérií, ktoré zahŕňajú:

1. impulzivitu,
2. emocionálnu nestabilitu,
3. úzkosť,
4. kognitívnu neorganizáciu,
5. a predátorskú agresivitu

Sa agresia delí na:

impulzívna agresivita

• pre tento typ je typická neschopnosť odolať impulzu, popudu alebo pokušeniu či už vonkajšiemu alebo vnútornému; na tomto podklade vzniká neplánovaná a rýchla agresívna reakcia,
• afektívna agresivita
  • typická je prehnaná reakcia na negatívne či frustrujúce podnety,
  • je veľmi podobná impulzívnej, avšak tomuto typu predchádza zmena nálady,
• úzkostná agresivita
  • je spojená s prežívaním úzkosti v prípade pocitu ohrozenia, prežívanie takejto úzkosti však vedie k agresii voči jednotlivcovi samotnému, alebo voči iným,
  • agresia následne vedie k úľave od úzkosti;
  • je typická pre deti s
    • posttraumatickou stresovou poruchou,
    • autistickým spektrom,
    • mentálnou retardáciou,
    • neurovývojovými poruchami,
• agresivita s kognitívnou neorganizáciou
  • vyskytuje sa u psychóz kde je narušené vnímanie a úsudok,
  • veľmi typickým znakom je paranoja – tá často spúšťa agresivitu,
• predátorská agresivita
  • označuje sa aj ako plánovaná alebo chladnokrvná,
  • je typická pre poruchy správania,
  • napriek tomu, že sa jedná o plánovanú agresivitu, má biologický podklad, ktorý súvisí so zvýšenou stimuláciou v mozgu.

Opozičná vzdorovitá porucha

Opozičná vzdorovitá porucha sa vyskytuje u detí medzi 6-tym až 10-tym rokom života. Pre túto poruchu je typické:

• výrazné vzdorovité správanie,
• neposlušné správanie,
• provokatívne správanie,
• zlosť a vzpor je orientovaný na autority – rodičov, vychovávateľov, učiteľov, naopak s rovesníkmi vychádzajú zvyčajne dobre,
• tieto deti sa ľahko nahnevajú – majú nízku toleranciu pre frustráciu,
• zvyčajne táto porucha prebieha
  • bez agresie alebo delikventných činov,
  • bez prejavov týrania, surovosti,
  • bez závažných prejavov deštrukcie majetku.

Porucha správania vo vzťahu k rodine

Táto porucha spĺňa všetky kritéria porúch správania. Pre túto poruchu je typický narušený vzťah dieťa – rodič. Veľmi často je toto správanie smerované voči nevlastnému rodičovi.

Neadekvátne správanie sa teda vyskytuje v rámci rodinného prostredia – mimo rodinu sa väčšinou dieťa neprejavuje problematicky.

Nesocializovaná a socializovaná porucha správania

V prípade nesocializovanej poruchy správania, je typické že dieťa alebo tínedžer má problém zapadnúť medzi svojich rovesníkov – zlá socializácia. Často býva odmietaný, neobľúbený a nemá blízkych kamarátov v rovnakej vekovej skupine. Vo vzťahu s dospelými chýba dôvera.

Zároveň sa prejavujú aj všetky poruchy správania. Avšak výtržníctvo a krádeže môžu byť páchané aj v spolupráci s inými osobami – nie len samostatne.

Na rozdiel od nesocializovanej poruchy správania – pri socializovanej je osoba schopná vytvárať vzťahy s rovesníkmi. Zároveň sa prejavujú všetky aspekty porúch správania.

Rovnako ako pri predchádzajúcom type – výtržníctvo a menšie priestupky môže mladistvý páchať sám alebo v skupine s inými osobami.

Pozitívne faktory

Faktory, ktoré pôsobia pozitívne – dalo by sa povedať, že zabraňujú vzniku, respektíve rozvoju porúch správania sú:

• dobrý a kvalitný vzťah s rodičmi,
• pravidelná školská dochádzka – a tým pocit začlenenia,
• kvalitné priateľstvá,
• mimoškolské záujmy,
• dosahovanie dobrých výsledkov v škole.

Zaujímavé informácie v článku:
Ako viesť deti k zdravému životnému štýlu? Výchova k zdraviu

Tipy

Pri poruchách správania, je dobré vyvarovať sa ich spúšťačom. Na začiatku je potrebné si zaznamenávať ako často a kedy dochádza k jednotlivým prejavom porúch správania. Následnou analýzou sa veľakrát dá odhaliť "vzorec" a aj spúšťače.

Ak sa podarí odstrániť alebo aspoň obmedziť faktory, ktoré podnecujú či posilňujú problémové správanie, môže to mať veľký vplyv na jeho zlepšenie.

Na záver ešte zopár tipov ako zlepšiť vzťah dieťa-rodič:

1. uznajte a pochváľte svoje dieťa – oceňte ho pochvalou za dobrý skutok či správanie; pochvala nemusí byť prehnaná, ani príliš častá – za každú maličkosť, ale je dobré upriamiť pozornosť dieťaťa, že vidíte jeho snahu o dobré skutky,
2. zapojte dieťa do denných aktivít či činností – je to skvelá príležitosť ako sa porozprávať a prejaviť záujem o ich myšlienky či názory, zároveň opäť máte príležitosť pochváliť dieťa za jeho snahu a pomoc a dieťa sa zároveň bude cítiť užitočné,
3. stanovte jasné, pravidelné a predvídateľné postupy – snažte sa vytvoriť a dodržiavať pravidelný režim – napríklad čas večere, čas kedy si robí dieťa úlohy, čas ktorý je vyhradený pre voľnú zábavu, čas vyhradený na domáce práce...
4. sledujte správanie svojho dieťaťa – ak máte pocit, že sa začína správať nevhodne, skúste presmerovať jeho pozornosť iným smerom,
5. buďte disciplinovaný – prediskutujte svoje postupy s partnerom a buďte pri ich dodržiavaní a uplatňovaní obaja disciplinovaní a pokojní; hnev naznačuje, že nemáte situáciu a emócie pod kontrolou – čo môžu deti zneužiť; hovorte S dieťaťom, nie NA dieťa,
6. nevyhrážajte sa – vyhrážky a odopieranie zvyknú mať len krátkodobý efekt,
7. prejavte pochopenie a sympatie – v prípade, že sa vášmu dieťaťu dané rozhodnutie nepáči – uznajte jeho pocity smútku, hnevu, rozčarovania...
8. nezabúdajte, že ste vzorom pre vaše deti – všetko čo vidia a počujú u vás, s tým sa veľakrát samy stotožňujú – či už ide o to dobré alebo zlé, preto venujte pozornosť aj samy sebe a tomu ako reagujete v jednotlivých situáciách,
9. obmedzte používanie médií – pripravte deťom iný, náhradný a zábavnejší program, v prípade ak dieťa sleduje niečo – vyhnite sa násilným programom, ideálne je pozerať daný program spolu s dieťaťom a komunikovať o tom čo sa na obraze deje.

Ako sme si už popísali – poruchy správania sú komplexné a na ich vzniku a rozvoji sa podieľa mnoho faktorov. Z tohto dôvodu musí byť aj liečba komplexná, pričom spoľahlivá liečba farmaceutikami nie je zatiaľ predne daná a objasnená.

Liečba by nemala byť orientovaná výlučne na pacienta. Do procesu liečby by mali byť zahrnutí aj rodičia, učitelia, vychovávatelia, prípadne iní najbližší príbuzní.